THE LAST DAYS OF JESUS sú na slovenské pomery dosť úspešná kapela. Vydávali v Nemecku, jeden albumový pokus spravili aj so slovenskou pobočkou svetového major labelu, aby sa následne uchýlili späť do malého rakúskeho undergroundového vydavateľstva Strobelight. Niekoľkokrát hrali na Wave Und Gothic Treffen festivale v Lipsku, predskakovali všetkým možným hviezdam gotickej scény, ktoré v danom čase stihli existovať, na koncertných potulkách pochodili celú Európu a dostali sa aj do Spojených štátov. Dnes sú už trochu inde, než počas svojich gotických začiatkov a ich tvorba by sa dala (snáď) označiť ako progresívny death rock s čoraz zreteľnejšími vplyvmi elektroniky. Počas celej svojej kariéry sa však vyznačovali obrovským zmyslom pre spájanie tradičných tvarov s unikátnou a originálnou náplňou. Či to bol gothic rock s barokovými vplyvmi, industriálom šmrncnutý death rock, cover verzie kapiel ako VISAGE, RAMONES, či pripravovaná tribute kompilácia kultovým punkovým kapelám bývalého socialistického bloku, THE LAST DAYS OF JESUS nenudili resp. pravdepodobne ani nikdy nebudú. Po dvojici demáčov to svetu prvýkrát ukázali na svojom debute „Arma Christi“.

V tom čase na Slovensku gotická scéna prakticky neexistovala. „Arma Christi“ by ako jednému z pionierov mohlo stačiť splnenie akejsi povinnej latky a bolo by dobre. Dokázal však oveľa viac. Typicky debutovo zhrnul všetko, čo chceli THE LAST DAYS OF JESUS splatiť svojim vtedajším vzorom, no okrem toho netypicky priniesol ohromnú nadstavbu a zadefinovanie vlastnej tváre, ktorú si (na slovenské pomery naozaj netradične) jednoducho s nikým nemožno pomýliť. Zo všetkého najviac na tom mali podiel hudobnícke osobnosti, ktoré sa v kapele stretli. Bubeník Vajco ako jeden z mála na Slovensku vyniká vlastným štýlom, ktorý si po pár sekundách nemožno zmýliť. Živelnosť, vypestovanú osudovou závislosťou na RAMONES, dopĺňa progresívnymi výpadmi a svojskými „rytmami v rytme“, goticky výbušne dokáže sekundovať historickým klávesovým motívom Petra, stredoškolského učiteľa dejepisu. Gitarista Feššy vo svojom nástroji kĺbi rock’n’rollové základy s alternatívnym driveom (výzorovo a pohybmi na pódiu ako by z oka vypadol Jonnymu Greenwoodovi z RADIOHEAD), či dokonca orientálnymi motívmi. Ponad tým všetkým sa vznášajú posolstvá speváka Poor Mary, azda najtradičnejšieho gotického prvku v celom ansámbli, ktorý dokáže stiedať nehu so zlovestnosťou, tragickomickosť s bohémstvom, aby o malú chvíľu vytiahol čarovne danzigovské „he’s a devil!”.

Najväčšou silou albumu je jeho rozmanitosť. Žiadne dve skladby si nie sú ani trochu podobné, zároveň ich však spája jednotná a unikátna atmosféra, či už je reč o ponáške na Fantóma Opery „Another Creation“, industriálne strnulej „Dark Side Of My Mind“, takmer hardrockovej „Der Trug“, či nežnej uspávanke „After The Night“, prechádzajúcej do impulzívneho toreádorovského motívu. Nielen vďaka veľkoleposti a teátralnosti pôsobí „Arma Christi“ ako soundtrack k vnútornemu filmu - na rozdiel od iných, viacmenej jednotvárnych, plnému zápletiek, kolízii, kontemplácie i katarzie. Debut THE LAST DAYS OF JESUS je zvukovo na dnešné pomery značne archaický. Po stránke nápadov, muzikantstva, ale aj akejsi abstraktnej albumovej „osobnosti“, ktorá robí nahrávky veľkými, zostal dodnes klenotom, vystupujúcim nad akýkoľvek žáner.