OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Nejako sa nám rozmohla obsesia morskými obludami. Po lodníkoch MASTODON, HYATARI, AHAB či ZOROASTER sa z morských hlbín vynára kraken, GIANT SQUID.
Znamená to však hlavne to, že na nesmierne vitálnej severoamerickej scéne, bez predsudkov fúzujúcej (post)hardcore a (doom)metal sa objavilo ďalšie meno, ktoré by bolo veľkou škodou nechať ležať ladom. GIANT SQUID sú mladá „lokálna“ kapela, podobne ako HYATARI mali na konte zapadnutý debut, keď ich oslovila zavedená firma. A rovnako ako vyššie spomenutí po podpise vydali rovnaký materiál znovu. GIANT SQUID sa však rozhodli pôvodné CD „Metridium Field“ nahrať úplne celé znova, opäť za asistencie renomovaného Billyho Andersona (spolupráca s NEUROSIS, MR. BUNGLE, MELVINS).
„Metridium Fields“, tentokrát s „s“ na konci, si trúfam označiť za jeden z albumov roka. GIANT SQUID potvrdzujú, že v Amerike originalita kvitne aj v najväčších zapadákovoch. Títo Texasania (pôsobiaci rovnako sympaticky skromne ako napríklad nemeckí kolegovia z THE OCEAN) dokážu znieť ako ISIS, PELICAN, ANATHEMA, MADDER MORTEM a SYSTEM OF A DOWN naraz – a nevyzerať ako psíček a mačička a ich kuchársky výkon. Priznaná inšpirácia židovskou hudbou hranou na moslimských územiach (a spevom, ktorý pripomenie spomínaných amerických Arménov), cit pre súčasné trendy i rešpekt k historickému hudobnému odkazu sa zmiešali do nesmierne pôsobivého celku. Silná trojica skladieb, nasledujúca po hitovej, etnicky zafarbenej „Neonate“ a zaberajúca plochu takmer dvadsaťpäť minút v strede albumu, nás prevedie kvitnúcou záhradou zaliatou svetlom v krehkej, živou trúbkou vyšperkovanej „Versus The Siren“ (hlas Aurielle Gregory je smutný, ale uvoľnený a uvoľňujúci zároveň), aby pokračovala temnejšou, rafinovanou a do morku kostí sa zadierajúcou „Ampullae Of Lorenzini“ so „systemofadownovsky“ vypätým, mečivým spevom Aarona Gregoryho, mimochodom manžela Aurielle. Jadro dosky uzatvára šeptaná „Summit“, väčšinu času pôsobiaca ako tmavé ticho pred búrkou, z ktorého však zahrmí len párkrát. Posledná regulárna skladba, „Revolution In The Water“, znie miestami ako ISIS a miestami ako PEARL JAM. Rockový základ obaľujú rozostrené gitary a rev strieda civilný spev.
Na nahrávke prakticky chýbajú ostré „kilá“, náladou má najbližšie k tomu kľudnejšiemu z post-dosaďte-si-čokoľvek scény – z ktorej ešte stále cítiť pôvodné korene, i keď forma sa posunula inam. Dominujú pastelkové zvuky, meniace sa klávesové plochy, nezriedka končiace v až ambientnom polospánku, s drmoliacimi samplami na pozadí. Záverečná, vyše dvadsaťminútová titulná skladba pracuje prakticky s jediným motívom (podfarbeným hammondovskými registrami kláves), napriek tomu nepôsobí unylo a nudne, naopak – po kúskoch graduje až k definitívnemu koncu.
Unisono nadšené recenzie na debut GIANT SQUID sú plné prirovnaní k tomu najlepšiemu, čo sa v hudbe urodilo za posledné roky. Prakticky všetky majú pravdu: GIANT SQUID však neskončili pri lepení požičaných akordov, ale svojej hudbe vdýchli s mladíckym nadšením citeľný kus svojej duše. „Metridium Fields“ je objaviteľská i tradičná rocková nahrávka, trochu „emo“, miestami „doom“, sem-tam „metal“ a štipku „core“. Je to však najmä živá doska, plná autentických emócií; svojského druhu smútku, ale hlavne radosti z muziky. Keď sa k nej pridá kumšt a talent, je tu jedno z najpríjemnejších prekvapení roka.
Mimoriadne prekvapenie spoza oceána. Jemná, no nástojčivá nahrávka s vlastnou tvárou, kľučkujúca medzi klišé a predsa vyzobávajúca to najlepšie z (nie len) moderných žánrov vôkol seba.
9 / 10
Aurielle Gregory
- gitary, spev
Bryan Beeson
- basgitara
Tim Conroy
- klávesy, trúbka
Mike Conroy
- bicie
Aaron Gregory
- gitara, spev
1. Megaptera In The Delta
2. Neonate
3. Versus The Siren
4. Ampullae Of Lorenzini
5. Summit
6. Eating Machine
7. Revolution In The Water
8. Metridium Field
The Ichthyologist (2009)
Giant Squid / Grayceon (split) (2007)
Metridium Fields (2006)
Monster In The Creek (EP) (2005)
Metridium Field (2004)
Vydáno: 2006
Vydavatel: The End Records
Stopáž: 60:29
Produkce: Jason Rufuss Sewell, mix Billy Anderson
Studio: Nebulost Productions (Austin, TX)
S Texasanmi GIANT SQUID som sa po prvý raz stretol na Myspace. V záplave začínajúcich amatérskych kapiel vtedy pôsobili ako vykúpenie. V záplave profesionálnych kapiel vydávaných veľkými labelmi nestrácajú ani za mak atraktivity. Rafinovaný zlepenec, najväčšmi pripomínajúci spomalených a intoxikovaných SYSTEM OF A DOWN so všetkým, čo vám na nich doteraz chýbalo, pôsobí aj v tomto - na kvalitné novinky extrémne bohatom - roku ako ašpirant na absolutórium.
Jednoznačne prekvapenie roka.
-bez slovního hodnocení-
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.