Už dlhšie tvrdím, že najväčšiu šancu stať sa „novými EMPEROR“ majú ANAAL NATHRAKH. Britské dvojčlenné komando na tvojom treťom albume svoje cisárske ambície podčiarkuje hrubou červenou fixkou.

Ak sú korene Ihsahnovcov vo „vnútornom kruhu“ ortodoxných vyznavačov čierneho kovu, sympatickí „civili“ z ANAAL NATHRAKH si s ideológiou hlavu nelámu. Programová glorifikácia nenávisti je len umeleckým hábitom, prikrývajúcim intenzívnu smršť zmesi blackmetalu, (brutálneho) deathu, hardcore a heavymetalu. Duo Irrumator/V.I.T.R.I.O.L., okrem iného pôsobiace v sludge/core úderke MISTRESS, si na nahrávanie „Eschaton“ prizvalo starého známeho Shane Emburyho (basgitara, NAPALM DEATH) a zopakovalo si spoluprácu s Attilom Csihárom (MAYHEM, ABORYM), načatú na výbornom EP s prorockým názvom „When Fire Rains Down From The Sky, Mankind Will Reap As It Has Sown“.

„Eschaton“ je vo všetkých ohľadoch lepší ako nie príliš výrazná nahrávka „Domine Non Es Dignus“. Kým predchodca sa nachádzal na polceste od zverského, ničiaceho nášupu bez slov z debutu „Codex Necro“ ku komplikovanejším kompozíciám, „Eschaton“ je logickým produktom prirodzeného vývoja. Nemyslím si, že by príklon k melodike znamenal krok späť: „Codex Necro“ je album, ktorého efekt sa prakticky nedá zopakovať a násilné točenie dosiek podľa tej istej šablóny by ANAAL NATHRAKH poslalo expresne do zabudnutia ako „one trick pony“, raritu z múzea hudobných obskurností.

Na aktuálnom nosiči sa ANAAL NATHRAKH úspešne podarilo skĺbiť nekompromisnú zvukovú masáž s koňskou porciou nápadov, melodických, rytmických i aranžérskych. Už druhá, „mistressovsky“ nazvaná skladba „Between Shit And Piss We Are Born“ je majstrštykom – plynulý prechod od neartikulovaného revu do heavymetalového (alebo ihsahnovského, podľa chuti) refrénu je skrátka pôsobivý a funkčný. Na rozdiel od „Domine Non Es Dignus“, kde sa podobný model podarilo úspešne transformovať len do hitovky „Do Not Speak“, na novinke sa s v dobrom slova zmysle chytľavými linkami nešetrí („Timewave Zero“, „Waiting For The Barbarians“, epická „When Dragon Devours Both Lion And Child“, viac než málo pripomínajúca úvodnú skladbu z vyššie spomínaného EP). Každá skladba má jasne čitateľný zámer, začiatok aj cieľ, na širokej ploche medzi extrémami sa striedajú sóla, chaotické „codexnecrovské“ trhače bubienkov, strednotempé pasáže i nájazdy deathmetalových buldozérových riffov podfarbené decentným využitím elektroniky. V zmysle hesla „to najlepšie na koniec“ sa akurátnych tridsaťpäť minút nepoľavujúceho náporu končí matematicky chladnou „Regression To The Mean“, nie až tak vzdialenou tvorbe ďalšieho spomedzi najlepších, Snorre W. Rucha a jeho THORNS. Poprvýkrát mám z tvorby ANAAL NATHRAKH pocit, že – bez nutnosti uchýliť sa ku kompromisom – dosiahla úroveň, na ktorej si zaslúži uznanie nie len od kritiky, ale i od širokej poslucháčskej obce.

Krátkovlasý Mick Kenney, mozog ANAAL NATHRAKH zodpovedný za všetky nástroje, sa nerozpakuje nosiť tričká RADIOHEAD i KING DIAMOND. Prísady si požičiava od susedov spoza extrémne deathmetalového i blackmetalového plota, nešetrí ani heavymetalovým korením, no varí podľa vlastného receptu. Tak chutný a výživný nášup som, prepytujem, nežral už dlho. Rád si dám repete, ďakujem!