Lepšie neskoro ako nikdy. Kľúč k tomuto CD som dlho nevedel nájsť, zvlášť keď počiatočné nadšenie z ukážok utlmil posluch finálnej nahrávky. Nerád by som sa však alibisticky „vykecával“ ako hlúpy Jano, ktorému ktosi predhodil nestráviteľné žrádlo ulovené v úplne iných žánrových revíroch. Veď som predsa počúvaval VÄRTTINU i ZUBY NEHTY či „akusticko-hardcorových“ DEEP SWEDEN, mal som rád SPIRITUÁL KVINTET, Karla Maya mám prečítaného a – priznávam – na kapely zo Silver Rocket mám ťažko skrývanú slabosť.

Vyššie spomínané vodítka nebolo ťažké nájsť: tvorba českoamerického (v zostave je aj Hilary Binder zo SABOT) ženského „a capella“ kvarteta (či kvinteta) sa formálne nepopisuje ťažko. Kovbojská štylizácia, ozveny amerických tradicionálov, hravosť pretavená do zvukov starajúcich sa o to, čo majú v popise práce bežné nástroje a typická do it yourself úprimnosť zabalená v tradične skvelej produkcii Ondřeja Ježka. Stále však nedokážem všetko uvedené syntetizovať do jednoznačného verdiktu: okúzlenie z v našich končinách len zriedka počutého, zo smiešno-smutno-znekľudňujúcich, nevtieravo ženských textov totiž miestami strieda sklamanie z akejsi nedotiahnutosti skladieb, z potenciálu, ktorý sem-tam ostáva nedopovedaný, zo skicovitosti pesničiek (áno, ono sú to všetko „len“ pesničky).

Pritom na prvom poltucte z nich sa len ťažko hľadajú chyby – no práve táto dvojsečná zbraň sa obracia proti druhým dvom tretinám disku. Z môjho pohľadu ťažiskový verš z nádhernej „Hluboko“ (spomínaný snáď v každej recenzii na „Vox“) sa svojou spevnou ľahkosťou, skombinovanou s na prvý pohľad vulgárnym, no pritom tak nežným podaním zaryje ozaj – v súlade s názvom skladby – hlboko pod kožu. Podobne silné momenty však, ako čas ostávajúci do konca albumu ubúda, naneštastie rednú.

KAČKALU som videl na tohtoročnej edícii večierku na Točníku – dámy pôsobili vlastne presne tak, ako na doske. Žiaden plán z ich hudby netiahol – v pozitívnom ani negatívnom slova zmysle. Akoby sa speváčky (či performerky) chceli svojimi hlasmi hlavne baviť – a tie silné slová, ktoré z ich úst tak ležérne plynú, prichádzali len tak, mimochodom. Lenže práve to dodáva KAČKALE onú až hmatateľnú autenticitu, ktorá dáva zabudnúť na zmienené výhrady...

Faktom je, že „Vox“ núti poslucháča vytvoriť si názor a provokuje ďalšie a ďalšie vypočutia. A tá necelá polhodinka ubehne vždy rovnako rýchlo. Snaha o jasné hodnotenie je hľadaním Svätého Grálu pretaveným do večného súboja objektivity a subjektivity. Nech si každý zváži „Vox“ na vlastných váhach: istý som si len jedným – stojí to za vypočutie.