Len niekoľko týždňov od koncertu DEEP PURPLE si do Bratislavy našiel cestu spevák a basgitarista Glenn Hughes, ktorého hudobná minulosť je neoddeliteľne spätá práve s legendárnymi hardrockermi. Glenn k nám zavítal v krátkom čase dokonca už po druhý raz, tentokrát s turné k svojej čerstvej novinke „Music For The Divine“.

Koncert sa konal v divadle Aréna, ktoré je v poslednom období priaznivo naklonené rôznym hudobným akciám a zároveň ponúka priestor evokujúci prostredie klubu, keďže v Bratislave je ich po zatvorení Babylonu stále nedostatok. Na metalové koncerty sa manažment divadla dá asi sotva nahovoriť, ale rocková hudba mu vzhľadom na ďalšie plánované vystúpenia zjavne nie je cudzia. Sála sa vďaka odstráneniu radov so sedadlami premenila na naozaj príjemný, komorný klub. Divadlo si však naďalej zachovalo svoj účinok na ľudí. Prázdne poháre od piva povaľujúce sa po zemi by ste hľadali márne.

Koncert odštartovala kapela FEELME z Pezinka. Zameriava sa na filmovú hudbu a k ich najväčším úspechom patrí nesporne vystúpenie na otvorení prestížneho Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch. Dojem z ich koncertu kazilo snáď len nie práve najlepšie nazvučenie. FEELME dostali vyčlenenú obligátnu polhodinku, počas ktorej nám naservírovali tie najznámejšie melódie z filmov ako „Kid“, „Lost In Space“, „Kill Bill“, „Vtedy na Západe“, „Das Boot“, „Dívka na košteti“, „Policajt z Beverly Hills“ či „Underground“. Nakoniec chlapci ešte mohli pridať zo dve skladby a svoj originálny set zakončili s „Mission Impossible“.

Nasledovala prestávka, ktorá sa však natiahla na takmer päťdesiat minút. Glenn Hughes na seba síce nechal dlho čakať, ale ako sa ukázalo v nasledujúcich chvíľach, čakanie sa naozal vyplatilo. Tvorba Glenna Hughesa sa od čias DEEP PURPLE posunula iným smerom, pohybuje sa niekde na hranici medzi rockom, jazzom a funky. Mix štýlov vynikol najmä počas improvizácií, ku ktorým niektoré sladby doslova zvádzali. Celému ansámblu však kraľoval Glennov hlas, s ktorým kúzlil tak, že v komornom prostredí divadla to vyvolávalo pocit niečoho nadpozemského. Hoci vek nemožno oklamať, na Hughesov nezameniteľný hlas nemajú pribúdajúce roky, našťastie, žiaden negatívny vplyv. Jeho kapela, ktorej obsadenie sa menilo počas prebiehajúceho turné, je zložená so samých kvalitných muzikantov, ktorých samotné mená možno nemajú taký cveng ako hudobníci, s ktorými spolupracovalii. Bubeník Mark Mondesir účinkoval v kapele Jeffa Becka, klávesák Anders Olinder hrával s Petrom Gabrielom a gitarista Jeff Kollman sa s Glennom stretol už dávnejšie pri príležitostných vystúpeniach.

Hughes dokola hecoval publikum vetami typu „How do you feel, „I love you“ či ku koncu „God bless you“. Poznačenie Amerikou (niekoľko rokov žije v Los Angeles) už asi ťažko zaprie. Zopár skladieb uviedol aj v širšom konntexte. Napríklad „Don’t Let Me Bleed“ venoval svojej bývalej priateľke, ktorá mu zlomila srdce, ale po čase si uvedomil, že to nebola tá pravá. Pri covervezii „Whiter Shade Of Pale“ si zaspomínal na zážitok s detstva. Ako dvanásťročný išiel s mamou v aute, počúvali spolu túto skladbu a a vtedy sa rozhodol, že sa stane spevákom. Mama ho v jeho úsilí podporovala a kládla mu na srdce, aby sa nevzdával.

Pri nízkom pódiu sa medzičasom vytvoril slušný kotol. Glenn z neho vytiahol jedného nemeckého fanúšika, označil ho za dvojníka Micka Boxa z URIAH HEEP a prezradil o ňom, že za ním jazdí všade, kam sa dá. Nebol určite jediný zo zahraničia, pretože nemčinu sme počas večera počuli pomerne často. Playlist tvorili predovšetkým skladby z Hughesovej sólovej kariéry, ale samozrejme bez povšimnutia nemohol nechať ani svoju slávnu minulosť. Ako prvá odznela vynikajúca Mistreated“, neskôr „Keep On Movin’“ a na záver „Burn“. Tú sme však toto leto počuli odspievanú aj lepšie (však, pán Coverdale?). Napriek tomuto maličkému detailu som si lepší záver koncertu ani nevedela predstaviť. Zdá sa, že Glenn Hughes ešte bude nejaký ten rôčik koncertovať. Mohol by sa k nám vrátiť do tretice aj spolu s Joe Lynn Turnerom. Naživo by to bola tiež určite lahôdka.

Približný playlist: „Valiant Denial“, „Monkey Man“, „Orion“, „Land Of The Living“, „Night In White Satin“, Blacklight“, Mistreated“, In My Blood“, „Whiter Shade Of Pale“, „Don’t Let Me Bleed“, „You Got Soul“, Steppin’ On“, Keep On Movin‘“, „Soul Mover“, „Burn“.

Foto z pražského koncertu: Karla Černá