ROTTING CHRIST mám zafixovaných pod zvláštnym označením ako „najhoršia z najlepších“ kapiel slávneho obdobia vydavateľstva Century Media okolo stredu 90. rokov minulého storočia. Najslávnejší album „Dead Poem“ ma minul iba s letmým pozdravom, vzápätí som ich prestal registrovať úplne... Prebudenie nastalo minulý rok, kedy Gréci zavítali do Bratislavy a odohrali snáď posledný metalový koncert v dnes už neexistujúcom Babylone – no a je tu nová doska, ktorá prvýkrát po desiatich rokoch vychádza na inom labeli, než Century Media, u Season Of Mist. Aká je? Skúste si predstaviť koncert tuzemských metalových kapiel. Čiernobiely oxeroxovaný plagát hlása najtemnejšie mená a pod každým druhým obligátne ničnehovoriace „black/doom/death“ (a za ním napríklad „Považská Bystrica“). Predstavte si kapely s dvomi gitarami, s klávesmi a spevákom, ktorý má príliš slabý hlas na growling alebo škrekot, a tak svoje texty iba chrchlavo „rozpráva“. Už ste niekedy zažili naozaj kvalitnú kapelu, na ktorú sedí takýto opis? No a čo takto ROTTING CHRIST?

Armáda spomínaných, nie len tuzemských následovníkov spravila tomuto žánru a jeho zakladateľom medvediu službu. Zatiaľčo však takí MOONSPELL v súčasnosti rezignovali na čokoľvek vyššie, než hrču klišé starých ako temný metal sám, vietor sviežosti od aténskych ruín vyzýva do boja s oveľa silnejším arzenálom. „Theogonia“ je o tradičných základoch, ponad ktoré sa však vznáša hŕba ďalších inšpirácii. Ošumelé metalové riffy a rytmiku kultivuje solídna a originálna melodika, kapela hojne využíva momenty prekvapenia, v ktorých servíruje rafinovanú chémiu zvukov a netradičných doplnkov, vypĺňajúcich drvivú väčšinu potenciálnych hluchých miest. ROTTING CHRIST nie sú natoľko inovátorskí alebo avantgardní, aby dokázali potlačiť prílišnú bombastickosť, stŕpnuté a príliš banálne frázovanie spevu a všadeprítomnú „temnotu“, ktorá sa miestami iba ťažko dá brať vážne, kompozičné a aranžérske umenie však spoľahlivo zabraňuje mysli poslucháča motať sa v týchto úvahách pridlho. Tak ako nemusíte byť životom ubitý, mlčanlivý okovaný zlosyn, aby ste si uleteli na poslednom SATYRICONE, presne tak to, ako verím, môže platiť aj o „Theogonii“. Navyše, ak vydržíte po chytľavé a naozaj príjemné momenty (skladba „Nemecic“, ktorej by sa snáď dala trochu vytknúť iba MOONSPELL šablóna z obdobia „Wolfheart“).

Ak si prirátame množstvo ďalších ponášok na kolegov z opačného konca Európy, komicky z toho vyvstáva dojem, že ROTTING CHRIST ukazujú Ribeirovi a spol., kde sa mohol nachádzať ich retro model 2006 pri zachovaní kvality. Jedným dychom však treba spomenúť svojskosť a unikátny feeling, ktorý „Theogonia“ prináša. V dobe, kedy masy kapiel spomínajú na 90. roky, neschopné striasť sa puncu pseudomystična (na ktoré ale na druhú stranu zrejme namotajú slušné množstvo najmä mladých poslucháčov), ukazujú ROTTING CHRIST, že to všetko sa dá robiť aj bez straty cti a priazne kritiky. Suma sumárum, ich nový album má ohromný potenciál úspechu.