Óm. Za touto posvätnou hinduistickou slabikou skrýva skupina Al Cisnerosa a Chrisa Hakiusa, rytmiky kultových stoner-huličov SLEEP. Už po vydaní debutu v roku 2005 pritiahli OM pozornosť hudobnej verejnosti – chválou nešetril (okrem iných) David Tibet z CURRENT 93, s ktorými si OM vystrihli vinylový split.

„Conference Of The Birds“ je skutočne zvláštny album. Do stopáže, len o kúsok presahujúcej pol hodiny, sa vošli len dve skladby – žiadne prekvapenie, keď uvážim, že ťažisko tvorby SLEEP, „Dopesmoker“, je tvorený len jednou, hodinovou kompozíciou. „At Giza“ je postavená na dvoch motívoch: psychedelický rozjazd pripomenie „Saucerful Of Secrets“ od PINK FLOYD či kľudnejšie skladby od DOORS. Bublajúca basgitara a vzdialene znejúce bicie podfarbujú Cisnerosov monotónny, akúsi mantru pripomínajúci spev. Zlom nastáva v štvrtej minúte, kde sa hlavná melódia transformuje do exoticky znejúceho nápevu, rovnako monotónneho, cyklicky sa obmieňajúceho a len pozvoľna (ale predsa) gradujúceho. O OM sa môžete dočítať, že pracujú s postupmi tibetských spevov – snáď preto ich skladby nepôsobia ubíjajúco sterotypne. Štvrťhodinová „At Giza“ je jednoducho jedinou kompaktnou „pesničkou“, udržujúcou poslucháča v napätí počas celej doby trvania. Absencia gitary, minimalistické nástrojové obsadenie a takmer žiadne skresľujúce efekty sa podpísali na špecifickom zvuku, ktorého plusom je citlivé, „akustické“ nasnímanie, dávajúce obidvom nástrojom priestor na prácu s dynamikou, pomermi hlasitosti a citlivým vzájomným dopĺňaním sa. „At Giza“ si skrátka zaslúži absolutórium – v svojej rafinovanej úspornosti nesie všetko, čo má hudba obsahovať.

„Flight Of The Eagle“ pracuje s podobnými prostriedkami, no efekt predošlej kompozície dosahuje len sčasti. Cisnerosova basgitara je tvrdšia, rozväzbenejšia, melódia menej výrazná. Exotický nádych sa vytráca, no hypnotická repetitívnosť ostáva. Badať silnejšiu kontinuitu so scénou, ktorú SLEEP spoluformovali, so sabbathovským stoner doom metalom, kolidujúcim s drone doomom à la EARTH. Nazvučenie (nahrávku má na svedomí Billy Anderson, spolupracujúci s NEUROSIS, MELVINS, ale i GIANT SQUID) je však „mäkké“ a neagresívne, ani pasáže, ktoré by s iným zvukom rozvibrovali steny, nenarušujú meditatívnu, pokojnú náladu nahrávky. Aj „Flight Of The Eagle“ vnútorne graduje, stále viac konverguje k metalu – rastúcu intenzitu a razanciu basy a bicích však akokeby ignoroval spev, stále rovnako nezúčastnene deklamujúci abstraktný text, korešpondujúci s témou albumu, ktorou je voľnosť a sloboda tých, čo vládnu darom lietať.

Ak sa vám páči „Silver“ od JESU, raná tvorba PINK FLOYD či marihuanou napáchnutý stoner-doom SLEEP, nie je čo riešiť. OM však neostáva zakotvený v špecifickej subkultúre: toto je jednoducho dobrá doska, nech sa na hudbu pozeráte akoukoľvek optikou. Album z tých, pre ktoré bolo vynájdené tlačítko „repeat“. Uvoľňujúci, inšpiratívny let ponad kontinenty.