Keď hrali WALTARI pred niekoľkými rokmi v Bratislave na Tyršovom námestí, všimol som si vec, ktorá ma fascinovala. Kärtsyho Hatakku som mal vždy za bláznivého klauna a energického šoumena. Pôsobil tak nielen z klipov a fotografií, ale aj vďaka mierne parodizujúcemu nosovému hlasu, ktorým na nahrávkach spieval svoje zvláštne odľahčené texty. V backstage onoho koncerto som však zrazu videl vážneho a zamysleného muža, ktorý žiadosť o spoločnú fotografiu najprv odbil, no vzápätí s dávkou premáhania predsalen súhlasil. Potom zrazu prišiel koncert. Ako keby bolo pódium iná dimenzia, zrazu som videl šoumena Kärtsyho užívať si plnými dúškami koncertné opojenie. Isteže, každý môže mať zlý deň a až pred stovkami fanúšikov sa dokáže naplno uvoľniť. Bolo však zvláštne dokončiť tento rozhovor a zistiť, že červenovlasý klaun má v živote naozaj aj veci, ktoré myslí smrteľne vážne.

Všimol som si, že vaša nová doska „Release Date” prináša veľa čerstvého vzduchu do klasických popmetalových kompozícii, aké od WALTARI poznáme. Takisto zniete oveľa tvrdšie. Bol zámer príjsť s niečim novým?

Samozrejme. Všetko, čo robíme, je zámerné, hoci to možno občas tak neznie. Tvrdšia stránka WALTARI tvorí a vždy tvorila veľmi dôležitú zložku nášho zvuku. Tentokrát sme sa ju pokúsili ešte viac podčiarknuť.

Zrejme je veľkou výzvou robiť muziku založenú na chytľavých hitoch a jednoduchom počúvaní, najtypickejších tanečných samploch a s každou ďaľšou nahrávkou chcieť znieť novo a sviežo.

Ja viem. M-hm, dosť sa pri tom zapotíme.

Je nový album aj o napravovaní toho, čo ste na „Blood Sample“ urobili zle?

Obyčajne zvykneme vymyslieť ideový koncept nasledujúceho albumu počas nahrávania toho predošlého. Napríklad keď sme nahrávali „Blood Sample“, počúvali sme veľmi veľa progresívneho rocku a zároveň sme si uvedomili, že nás veľmi baví nahrávať najmä tvrdšie veci z albumu. Takže už vtedy sme sa rozhodli, že na ďalšom albume bude mnoho tvrdých a progrockových elementov, prerobených na „štýl WALTARI“, nech to znamená čokoľvek. Takto pracujeme vždy. Najprv vymyslíme koncept albumu a potom sa mu snažíme skúšaním a skladaním nových vecí čo najviac priblížiť.

Zaujímala by ma skladba „Let’s Puke Together”. Znie dosť veselo a ironicky, škreky, chrochty a death metalové tempá mi pripomínajú album „Yeah! Yeah! Die! Die!“ O čom tá skladba je?

Je to proste skladba na žúrovanie, keď sa človek zabáva s priateľmi. Asi najveselší text z celého albumu, no skladba je veľmi tvrdá, energická a rýchla. Podľa nás je rýchly metal tou najlepšou hudbou na žúrovanie - a nemyslím tým žiadne uctievanie Satana. No a takisto sme chceli zistiť ako rýchlo vieme hrať.

Keď už sme sa bavili o deathmetalovej opere, v deväťdesiatych rokoch sa vám s tým albumom podaril zrejme najhlbší zárez na metalovej scéne. Nič podobné nikto dovtedy nepočul. Prečo ste odvtedy so žiadnym podobným experimentom neprišli?

Vlastne sme niečo podobné spravili. Pred pár rokmi sme odohrali nejaké skladby na hlavnom pódiu Národnej opery v Helsinkách, s klasickým orchestrom, zborom a Tarjou Turunen z NIGHTWISH. Dostali sme takú ponuku z Fínskeho národného baletu, takže tam zároveň bolo aj sto tanečníkov, naozaj obrovská vec. Odohrali sme dvanásť vypredaných koncertov. Nanešťastie šlo len o predstavenia, no stále dúfame, že by sme to mohli niekedy spraviť aj v štúdiu, pretože podľa nás to bolo ešte lepšie než „Yeah! Yeah! Die! Die!“. Určite to bolo tvrdšie a rýchlejšie.

Názov vášho nového albumu je pekne mätúci. Prečo ste ho nazvali „Dátum vydania“? Predstavil si si tých ľudí, ktorí si povedia „Ok, pekné... Album má dátum vydania, no ako sa bude dopekla volať?“.

Má to byť slovná hračka. Je to o hudobnom a duševnom vydávaní komerčnosti v ľudských životoch. Všade vládne biznis a peniaze... S.M.U.T.N.É... Veľmi ničivá kombinácia. Ľudia by sa naozaj mali zobudiť! Zo svetom (a s rockovou scénou) to ide dolu vodou a ja viem, že takáto situácia nevydá nič dobré ani vynaliezavé.

Aký je rozdiel medzi tým, čo hráte a tým, čo počúvate?

Malý. Aspoň po stránke prístupu určite. Jeden z hlavných dôvodov, prečo WALTARI znejú tak, ako znejú, je ten, že chceme pri skladaní hudby reagovať na akúkoľvek náladu, ktorá nás postretne. Nie iba jeden jediný pocit. Keď počujem dobrú skladbu, moja typická reakcia je: „To je kurva dobré! To chcem vyskúšať aj ja!“. Všetky pozitívne vplyvy, ktoré okolo nás získavame, nájdeš v kapele. Všetci hudbu milujeme a intenzívne ju aj počúvame! Jednoducho ale veríme v to, že čokoľvek zahráme, bude stále znieť ako WALTARI.

Všimol som si, že máte zvláštny vzťah k Českej republike. Máte tu veľa fanúšikov, počas každého turné tu spravíte hneď niekoľko koncertov. Čím to je, čím to je?

Do Čiech chodíme často, pretože nás sponzorujú České aerolínie. Je tým pádom prirodzené, že kedykoľvek brázdime Európu, zatúlame sa aj k vám. Je to samozrejme aj preto, lebo z istého bizarného dôvodu nás tam ľudia často pozývajú, takže k vašej krajine sme si vytvorili špeciálny vzťah. My Fíni máme s vami Čechmi po duševnej stránke veľa spoločného.

Pamätáš si, ako ste hrali v Bratislave pod holým nebom na brehu Dunaja a po zotmení vznikla pred vami panoráma osvetleného Bratislavského hradu? Vtedy som vás videl prvý krát a stále si pamätám tú skvelú atmosféru, ktorá tam panovala.

Áno, pamätám sa na to. Je to jedna z najmilších spomienok a jednoznačne najkrajšie prostredie, v akom sme kedy hrali.

V posledných rokoch celkom povyrástla fínska scéna. Heavy a gothic metal od tisícich jazier je dosť populárny... Čo si o tom všetkom myslíš?

Som veľmi hrdý na tom že fínska scéna je v súčasnosti taká významná, pretože spolu s ostatnými priekopníckymi kapelami sme od nejakého začiatku deväťdesiatych rokov práve my pomáhali rozširovať toto evanjelium kvalitných fínskych bánd. Je skvelé vidieť, že táto ťažká práca konečne začala prinášať ovocie.

Patrí sem aj fakt, že LORDI zvíťazili v Eurovízii?

Nudnejšiu inštitúciu na hudobnej scéne aby človek pohľadal. To, že ju LORDI vyhrali bolo naozaj dobré pre tú súťaž aj pre kapelu, no na druhú stranu napríklad okamžite zmizla taká tá pouličná dôveryhodnosť metalovej hudby. Ako keby bola tá hudba zrazu vhodná aj na nejaký prekliaty koktejlový večierok. Skvelé, však?

Metalisti dlho nariekali, že na nich každý serie, až sa konečne dočkali. Konečne sú populárni.

Ešte aj pravicoví ministri majú radi death metal. Úžasné. Doba ide ďalej.

Ako na ňu reagujú WALTARI?

Vlastne s tým nemáme problém, pretože našťastie vždy bude dosť nedotknuteľných ako my. Takých, z ktorých sa nikdy nestane mainstream, naopak zostanú navždy v alternatíve. Čím viac sa bude vkus más nakláňať smerom k tvrdej hudbe, tým zložitejšie a bláznivejšie sa budeme meniť (smiech). Stále chceme hudbou ľuďom odstreliť palice a meniť svet. To sa na koktejlových večierkoch bohužiaľ nedá.

Vždy sa mi na vás páčila irónia a sarkazmus. Vidím však, že dokážeš byť aj prekliate vážny. Nakoľko je pre teba tvoja hudba zábavná a parodická? Kde to prestáva byť o srande a začne byť vážne?

Vieš, toto je základná myšlienka celej kapely a jeden z hlavných dôvodov, prečo stále pokračujeme. Stále je toho veľa, čo treba tejto úzkoprsej scéne vykričať! Nie je to o paródii, možno v tom je trochu irónie a humoru, pretože to všetko patrí k najčírejšiemu rockovému postoju. Nemám rád, keď sa kapely berú príliš vážne. No na vážnosť ako takú nezanevieram. To čo robíme, je veľmi jasné stanovisko za čistotu a úprimnosť tvorenia hudby a vlastne života ako takého. Ak sa chceš smiať, tak sa smej, ak chceš plakať, tak sa odváž plakať. Pre mňa je práve toto podstatou tvorenia hudby. Odrážať všetky pocity, ktoré máš. Nevyberať z nich a neukrývať tie ostatné pod povrch, kvôli nejakému blbému biznisu alebo štýlovým obmedzeniam. Nasrať! To nie je skutočné, je to faloš! Každý má vo svojom srdci všetko. Prečo to nepustiť von? Svet by bol sakra lepšie miesto, ak by sa o to všetci ľudia pokúsili.

Už sa zrejme nebavíme iba o hudbe.

Nejako sa prestávam zaujímať o celkový stav súčasnej rockovej či metalovej hudby. Celá tá scéna je čoraz nudnejšia a čoraz konzervatívnejšia (o čom to kurva je?). Rocková scéna dnes vonia približne rovnako ako politika Georgea Busha, hou hou. Čistota, otvorenosť a dôveryhodnosť rocku sa spolu s úprimnou revolučnosťou čoraz viac vytráca. O rocku sa už nedá roprávať ako o scéne revolucionárov, takisto už ľuďom neprináša toľko vzrušenia, ako kedysi. Nie, teraz je z toho len zábavný priemysel plný otravných „profesionálov“. My prinášame bláznivé a neortodoxné hudobné riešenia, občas aj trochu humoru, vďaka čomu to pôsobí svojim spôsobom oveľa serióznejšie.

Považujete sa za amatérov?

Kto počas tých rokov urobil v rockovej hudbe najviac revolučných objavov? Amatéri, nie kvalifikovaní inštrumentalisti. Suma sumárum, prečo každý len trasie hlavou a čuduje sa, že tento priemysel ide do prdele a cédéčka sa nepredávajú? My sa tomu vôbec nečudujeme. Na tejto scéne je všetko tak skurvene nudné, že je už každému ukradnutá.

Pekne povedané. Želám veľa šťastia vášmu albumu, snáď sa uvidíme na nejakom koncerte v Čechách, či na Slovensku.

Vďaka. S našou hudobnou revolúciou pokračujeme v júni na českých festivaloch, takže zostaňte naladení. Želám krásny deň napriek čomukoľvek. Tento svet je príliš plný všetkých možných vecí, ktorými sa treba zaoberať, na to, aby sme s tým prestali.