LAIBACH si počas celej kariéry potrpeli na budovanie vzduchotesne perfekcionistického imidžu vlastnými pravidlami a dogmami zviazanej inštitúcie. Práve s hovorcom, na prvý pohľad nenápadným, ale v kontexte histórie LAIBACH o to dôležitejším Ivanom Novakom sme sa zhovárali pred bratislavským koncertom. Ivan Novak pôsobil prekvapivo ochotne a pokojne, ako keby LAIBACH sčasti rezignovali na svoju urputne neúprosnú tvár. Kontroverzným vyhláseniam sa však nevyhol.

Začnime novým albumom. Je jeho názov „Volk“ slovinským, či nemeckým slovom (v slovinčine volk znamená vlk, v nemčine národ - pozn. aut.)?

Nechávame túto otázku otvorenú. Je to o ovciach a vlkoch, interpretáciu nechám na vás. Je to taká hra; Slovania jej rozumejú, ostatní nie. Vlastne sa to týka aj večného vzťahu nemeckých a slovanských národov.

Kedy vznikla idea venovať sa dosku národným hymnám? Už vaša nedávna výberovka niesla názov „Anthems“, teda hymny.

Je to starý nápad. Venovali sme sa tejto téme už okolo vydania „Jesus Christ Superstars“, rozmýšľali sme o nahrávke založenej na hymnách. Z rôznych dôvodov sme sa však nedostali k realizácii.

Podľa akého kľúča ste hymny vyberali?

V prvom rade musím zdôrazniť, že štátne hymny sú len základom, inšpiráciou, na základe ktorej sme vystavali nové piesne. Sú to len veľmi voľné interpretácie. Našou základnou ideou bolo venovať sa pop kultúre dvadsiateho storočia, ktorá je priamym pokračovaním ľudovej kultúry. Hľadali sme model dokonalej popovej piesne a dostali sme sa práve k hymnám. Hymny majú všetky vlastnosti hitov, ľudia si ich spievajú, sú v nich silné melódie... Až potom sme sa museli rozhodnúť, aký druh hymien vybrať. Keďže pop je dominantnou, veľmi agresívnou kultúrou postavenou na akomsi „kultúrnom imperializme“, vybrali sme krajiny, ktoré boli veľmocami a stále sa ako veľmoci správajú, aspoň v kultúrnom význame slova. Sú to kľúčoví hráči dnešného sveta.

Keď počúvam „Volk“, mám pocit, že ide takmer o akési politické eseje. Začali ste politologickými rešeršami?

Nie, skladby sme skladali po jednotlivých kúskoch. Zaujímalo nás, o čom hymny skutočne sú. V konečnom dôsledku sú si veľmi podobné, väčšina vznikla v sedemnástom až devätnástom storočí, keď sa formovala nová definícia pojmov štát a národ. Väčšina je ovplyvnená romantizmom a má rovnaký obsah – každý národ má pocit, že je tým vyvoleným. Je zaujímavé, že nemecká hymna nie je vôbec agresívna, slávny verš „Deutschland über alles“ nevyvyšuje Nemecko nad ostatné národy, ale volá po zjednotení pôvodných malých mestských štátov.

Tento album je omnoho menej „pochodový“, razantný, ako jeho predchodcovia.

Je to tak, snažíme sa meniť štýly. Reč hudby je rovnaká ako iné formy komunikácie a my sa snažíme o rozličné spôsoby jej vnímania. Je to ako s jazykmi – rozprávame ten istý príbeh, ale dívame sa naň z rôznych uhlov.

Ako by ste teda definovali príbeh LAIBACH?

Vlastne sme ho už popísali jedným z našich manifestov v roku 1982, ktorý je síce trochu básnický, ale je to v ňom. Snažíme sa nájsť vzťah medzi umením a ideológiou, ktorá môže byť politická, ekonomická, skrátka akákoľvek – i ideológia umenia ako takého. Je to otázka slobody, ničoho iného. Sloboda je hlavným cieľom mysliaceho človeka, jediným cieľom hodným nasledovania. Je to istá „nadstavba“. Nechceme sami seba označovať za umelcov, lebo v tom vždy niečo smrdí, ale slovo „umenie“ sme zvolili preto, lebo je jednoduché na pochopenie.

V booklete nového albumu je zostava LAIBACH uvedená pseudonymami Eber, Saliger, Dachauer, Keller. Kto tvorí LAIBACH dnes?

Ono to zašlo trochu priďaleko. Pôvodne bol LAIBACH kolektív týchto štyroch symbolických mien, všetko sa točilo okolo princípu čísla štyri. Sme niečo ako korporácia, reprezentovaná týmito viac-menej anonymnými menami, ktoré majú základ v historických osobnostiach – ich odhalenie nechávame na poslucháčovi. Je to akýsi skrytý odkaz a na konkrétnych osobách nezáleží. Táto skupina neslúži na prezentáciu vlastného ega, ide výlučne o kolektívne vyjadrenia. Veď ja sám nedokážem nahrať dosku, ani spraviť show. Nie sme posadnutí individualizmom. Jeden z dôvodov, pre ktoré „západ“ porazil „východ“ je to, že západný kolektivizmus bol omnoho lepšie zorganizovaný, ako ten východný. Na východe išlo len o symboliku, formu, ale ľudia ich nebrali vážne. Na západe všetci hovoria o individualizme, ale v skutočnosti praktizujú korporativizmus, kolektivizmus. Nadnárodné spoločnosti sú poznávacou značkou kolektívnej mysle. Ľudia, ktorí robia v spoločnostiach sa s nimi nezriedka identifikujú, čo je samo o sebe nezmysel.

Čo je teda tým spoločným menovateľom, ktorý zaručuje kontinuitu značky LAIBACH?

Je to ako s národmi. Národ robí národom jeho tradícia. Nehovorí to nič o tom, že naša identita sa nezmení. Prečo by sme nemohli existovať ďalších sto rokov? Veď takí ROLLING STONES už sto rokov hrajú (smiech). Sme sociálnym projektom, rovnako ako napríklad RED HOT CHILI PEPPERS – tí sú akurát inak organizovaní. Môžeme takto fungovať veky, ale môžeme skončiť zajtra – kto vie. Odkedy sme si tento fakt uvedomili, prestali sme sa chápať ako hudobnú skupinu zloženú zo štyroch členov. Sme „otvorená akadémia“ – občas to s ľudmi funguje, občas nie, ale podľa mňa je to zdravý prístup. Samozrejme nedokážeme poskytnúť žiadnu záruku, že na ďalšej nahrávke sa bude nachádzať to, čo ľudia budú chcieť počuť.

Aj keď vravíte, že nie ste umelci, nie ste ani „pankáči“, ba naopak, charakterizuje vás až perfekcionistický prístup.

Opakujem – nechceme používať pojem umenie, znie nám podobne, ako slovo „umelý“. Sme inžinieri ľudských duší, robotníci na poli „zeitgeistu“. Našou podstatou je, že o všetkom diskutujeme, všetci prichádzame s nápadmi.

Keď ste v osemdesiatych rokoch začali tvoriť, v Slovinsku sa platilo dinármi, dnes je menou euro. Čo sa vlastne zmenilo? Ako sa zmenili témy, ktoré si vyberáte?

Ja v tom nevidím žiaden rozdiel. Obe mince sú kruhové, z podobného materiálu, dokonca aj číslo je akoby rovnaké. Je to len kozmetická zmena. Mimochodom, Slovinsko nebolo prvou postkomunistickou krajinou, ktorá akceptovala euro, ako sa hovorí – zabúdame na Čiernu Horu. Kedysi sme vyhlásili, že demokracia je omnoho totalitnejšia, ako ostatné systémy, pretože je na rozdiel od nich úspešná. Prezentuje sa ako sloboda, ale je to sloboda, pred ktorou niet úniku. Ľudia ju zdieľajú ako striekačku s drogou a na konci sa z nich stávajú väzni – musia mať peniaze, musia si kupovať nové autá, mobilné telefóny, len aby sa kdesi udržali. Sú otrokmi potrieb, ktoré nepotrebujú. Z tohto uhla pohľadu sme v socializme mali omnoho viac slobody, ako dnes.
Bol som v Sarajeve, keď bolo obkľúčené a išlo o život. Viacero mojich priateľov dnes o tej dobe vraví, že život počas vojny bol po všetkých stránkach lepší. Nebolo síce jedlo a pohodlie a bombardovanie bolo na dennom poriadku, no kvalita života, to, čo robí život životom, bolo vtedy silnejšie, než v súčasnosti.

Napriek tomu ste už v roku 1992 na albume Kapital spievali „Wirtschaft ist tot“, ekonomika je mŕtva. Dnes sa to tak nezdá.

Opäť ide o otázku interpretácie. Jeden z dôvodov, pre ktorý sa Európska únia rozrastá a prijíma krajiny, akými sú Rumunsko a Bulharsko, je práve to, že wirtschaft ist tot. Je to výsledok ekonomických potrieb. Peniaze potrebujú nachádzať nové a nové zdroje. Je to tradičná marxistická poučka: kapitál musí konštantne rásť, produkovať kdesi akýsi zisk. Aby sa tak mohlo diať, aby sa dalo konkurovať ázijskej ekonomike, musela sa Európa rozšíriť. Peniaze, ktoré už pred tým boli „nadnárodné“, prerástli hranice štátov ako inštitúcií na kontrolu území a hľadali cestu, ako čo najviac využiť voľné zdroje.
Nechcem kritizovať, ale podľa mňa je zisk len falošnou slobodou.

Písané pre časopis .týždeň

Fotografie: Mute/EMI (1), autor