LAIBACH sa na svojom treťom DVD rozhodli zaexperimentovať s obsahom a potvrdiť, že sú viac multimediálnou, než hudobnou skupinou. Jadro nosiča tvorí dokumentárny film Sašu Podgoršeka „Divided States Of America“. Na čosi vyše hodinovej ploche sledujeme LAIBACH na turné po Severnej Amerike, nasledujúcom len dni po opätovnom a tesnom zvolení George W. Busha do úradu hlavy najväčšej svetovej veľmoci.

Zábery na samotných LAIBACH sa obmedzujú na fragmenty z koncertov a na ilustračné intermezzá s Milanom Frasom, ticho sa prechádzajúcom v kulisách americkej každodennej reality. Gro filmu je v snahe o zachytenie rozpoltenej Ameriky tesne po voľbách a tomu, ako do jej tieňa zapadá nadčasová tvorba LAIBACH a ako sa mení jej vnímanie a interpretácia. Hlasy dostávajú návštevníci koncertov – od opitého „národného socialistu“, miestneho predstaviteľa cirkve Satanovej cez dlhoročného fanúšika s dvomi dcérami až po šesťdesiatročného černocha – i „bežní“ Američania. Napriek vysokej formálnej kvalite a sugestívnosti dokumentu sa však LAIBACH trochu pozabudli. Bezhlavo kritizovať Bushove USA je v roku 2006 tou najjednoduchšou a najobľúbenejšou kratochvíľou umelcov na celom svete. Väčšina respondentov má na politickú situáciu v (ešte stále) Spojených štátoch amerických vyhranený, legitímny a kvalitne formulovaný názor, ako však jeden z dopytovaných podotýka, Bush vyhral o dve percentá. Oných 51% „bushovcov“ vo filme nedostáva ani najmenšiu možnosť čo i len pokúsiť sa obhájiť vlastnú slobodnú voľbu, „oni“ sú počas celej stopáže vykresľovaní ako tlupa nesvojprávnych indivíduí, zalezených kdesi v dierach. Akokoľvek to môže byť pravda, neverím, že by sa na vystúpenie LAIBACH nezatúlal ani jeden. Okrem premýšľania o tom, že nemalá časť kedysi (a navonok stále) tak hrdého a patriotického národa sa za svoju vlasť dnes hanbí a cíti sa v paranoidnej a pokryteckej atmosfére doslova trápne a nepríjemne, sa natíska otázka, o čo vlastne LAIBACH išlo.

Kontroverzia tejto slovinskej legendy totiž vždy spočívala v artistickom balansovaní na hrane, ktorej ostrie nebolo tak ľahké zamerať, nieto na ňom ešte ostrým vojenským krokom mašírovať. Moment, keď Ivan Novak na otázku prekvapeného novinára o fašisticko-komunistickom polovojenskom imidži, do ktorého sa LAIBACH na plagátoch k turné údajne štylizovali, odpovedá, že kapela pózovala v autentických amerických uniformách, patrí k tým silnejším – pretože dodáva pojmu „kontroverznosť“ jeho pôvodný význam: nejednoznačnosť otázok, na ktoré neexistuje správna odpoveď. Inak sa LAIBACH na ploche dokumentu pohybujú na vlastné pomery až príliš triviálne polopatisticky na jednej strane; na takú ľahkú interpretáciu sme u nich zvyknutí neboli. V krátkych a úderných heslách, ktoré film na viacerých miestach delia, LAIBACH o.i. zdeľujú, že „Amerika je jedinou krajinou, ktorá prešla od fázy barbarizmu k úpadku bez obvyklého medziobdobia civilizovanosti“, a zrazu sú to tí „starí známi“, u ktorých nikdy neviete, či svoje slogany myslia vážne, alebo len zámerne a s ironickým úškľabkom skĺzavajú po povrchu, či sa naopak efektne ponárajú tam, kam sa nikto radšej neodváži. Ťažiskový prejav Petra Mlakara z „Oddelenia NSK pre čistú a aplikovanú filozofiu“ prekvapí len suchou aparátčickou formou a tým, že Američanom z pozície vzácneho hosťa de facto pľuje do tváre. Jeho obsah je banálny a plný klišé („Milí Američania, je pravda, že vo všeobecnosti nie ste príliš inteligentní. Z toho dôvodu vám sčasti odpúšťame a dokážeme prehliadnuť niektoré z vašich hriechov.“), ktorými dnes okolo seba rozhadzuje kadekto.

Napriek všetkému je „Divided States Of America“ kvalitným kusom filmárskeho kumštu a v pasážach, ktoré nekomentujú (alebo komentujú bez slov – ako záber na Milana Frasa v uniforme, sediaceho v bistre, ktorého celá výzdoba je tvorená vlajkami s hviezdami a pruhmi či na americké stroje tlačiace protiamerické tričká) je silný a v mnohom až bolestivo výstižný. Nemôžem sa však ubrániť dojmu, že keby v ňom LAIBACH zaujali menej jednoznačné stanovisko a odolali nezriedka bezhlavej protibushovskej móde, viac by dostáli povesti zoskupenia, ktoré je rovnako nepredvídateľné ako rafinovane premyslené.

Pod čiarou: Dĺžkou väčšiu, ale oficiálne bonusovú časť DVD tvorí záznam z koncertu v Paríži, pochádzajúci z decembra 2004, z turné k „Anthems“. Nízka obrazová kvalita akoby ukazovala, že LAIBACH sú stále autentickou a klubovou kapelou a nie nablýskaným rockovým dinosaurom. Repertoár je reprezentatívnou vzorkou toho najznámejšieho pod čo sa Slovinci podpísali, s pódiovou štylizáciou vychádzajúcou z albumu „WAT“. Kto LAIBACH videl na tom istom turné v našich krajoch, má dobrú predstavu.