Do módy sa vracajú výpravné filmové intrá. Možno je to náhoda, no úvod skladby „The Serpentine Offering“, ktorá otvára dlho očakávanú novinku metalových hviezd DIMMU BORGIR, je už zhruba štvrté či piate podobné intro, ktoré som v poslednom čase zaregistroval. Pravdaže, všetky (námatkou FINNTROLL, MANOWAR) sa týkali kapiel, ktoré si zlatú éru košatých potemnelých intier pamätajú. Práve pri DIMMU BORGIR mi však okamžite nabehol nepríjemný pocit. Tajne som dúfal, že „In Sorte Diaboli“ zavelí na trochu iné smerovanie, než symfonicky prestrelený, vatový „Death Cult Armageddon“ a prvé stretnutie s albumom veľké šance nedávalo. Veci sa však zmenili...

Prvá dobrá správa, Hellhammer zostal v službách Temného hradu aj po odbúchaní remaku „Stormblåst“. Hoci na „In Sorte Diaboli“ nejde úplne o jeho klasický, nezameniteľný štýl a jeho rytmika je ako keby prispôsobená tomu, čo u DIMMU BORGIR odbúchal Nick Barker, energická artiléria pána Blomberga je jedným z najväčších plusov nahrávky. Ak si porovnám týchto dvoch najlepších metalových bubeníkov súčasnosti, nikdy by mi nenapadlo, že zrovna Barker bude stáť na symfonickejšej barikáde a po jeho vystriedaní Hellhammerom sa hudba Nórov posunie viac k priamočiarejšej hobľovačke. Logika a skúsenosť by čakala skôr opačné garde, no realita je taká, ako naznačuje predošlá veta. DIMMU BORGIR sú v roku 2007 oveľa priamočiarejší, s jasným cieľom nefabrikovať pseudotemnú auru, naopak nahradiť ju energickou a chytľavou metalovou „zábavou“. Symfonické prvky sa v malých náznakoch udržali, ťažisko albumu však spočíva v rýchlej a našľapanej deathmetalovej rytmike a riffoch. DIMMU BORGIR navyše nasadli na najnovší trend mainstreamového metalu, svoje riffy už nehrajú len na najhrubších strunách, no do kompozícii zapájajú aj harmónie a akordy tenších.

Výsledkom je zbavenie sa spomínanej atmosferickej vaty, no album bohužiaľ nie je zase tak dotiahnutý, aby sa dalo hovoriť o niečom ozaj výnimočnom. Určite budete súhlasiť, že priamočiarejší „hobľuj“ metal tiež nie je zrovna rajskou záhradou originálnych invencii a DIMMU BORGIR na jej pôde predvádzajú ešte o trochu menej, než lepšie kapely žánru (zo zvláštneho dôvodu by som nerád prirovnával zrovna k najlepším a ozaj extraordinárnym MASTODON), čoho výsledkom je absolútna neprítomnosť dobre zapamätateľných skladieb. V tomto album mierne pripomína inak výbornú „Puritanical Euphoric Misanthropia“ a bohužiaľ sa tentokrát nekoná ani žiadna „Progenies Of The Great Apocalypse“ ako príklad inak prázdnej skladby, ktorú do stavu hitovky posunul jediný podarený riff, ani predošlé podarené pokusy, ktoré sa okamžite vryli do pamäte podareným nosným motívom. Všetko ostatné, čo doteraz pútalo pozornosť, tu je aj naďalej, no žiaľ v nezmenenej forme. Simen už snáď ani nevie spievať inak, než svojou typickou harmóniou a frázovaním, dramatické zmeny temp a ostatné kompozičné finesy sú šité podľa dávno známej šablóny.

Nedá sa nespomenúť zaujímavý fenomén známych „dobrovoľných“ klišé DIMMU BORGIR. Album má opäť tri slová, hoci ku cti kapely treba dodať, že prvé dve tentokrát neplnia úlohu adjektív. No stačí naozaj krátky pohľad na tracklist a úsmev je späť na tvári. Neviem, či je model „The (doplň mysteriózne klenuté slovo) (doplň ešte jedno mysteriózne klenuté slovo)“ pokus o iróniu alebo nezvyčajný pokus o názvovú koncepčnosť. Mám ďaleko od toho, aby som DIMMU BORGIR pripisoval nejaké extra umelecké podtexty, budem však dúfať, že to nie je to, čo by človek plný metalových predsudkov vyvodil ako prvé.

Nech už má „In Sorte Diaboli“ akékoľvek nedostatky, nedá sa mu uprieť status prekvapivej dosky. Hoci opäť raz zlyháva vo vytiahnutí DIMMU BORGIR medzi hudobných a kreatívnych „vodcov“, určite je na ich pomery aspoň mimoriadne podarená. Súdržná v atmosfére (ktorá, hoci veľmi podobná, pôsobí aspoň trochu inak), vyvážená a celistvá. A tá vata, na ktorú sme boli doteraz zvyknutí, nejakým zvláštnym spôsobom nenúti analyzovať, no naopak sa vďaka intenzite a metalovej nadupanosti paradoxne celkom dobre počúva.