Metalcore lomeno neothrash je pole dokonale vyorané už nejaký ten rôčik, presnejšie povedané dosť dlho predtým, než sa táto odnož preslávila ako jeden z momentálne najdominantnejších metalových subžánrov. Tento fakt však očividne nevadí ani fanúšikom a tým pádom zrejme ani kapelám. SHADOWS FALL potvrdia, dokonca ako typický zástupca širokého spektra kapiel, ktoré nie sú známe prílišnou odlišnosťou jednotlivých albumov. Isteže, na príklade skvelého „The War Within“ vidno, že dobrá doska sa dá urobiť aj s využitím úzkej palety typických stereotypov, čo však pre neskorší „Fallout From The War“ platí už menej a pre novinku „Threads Of Life“ takmer vôbec.

Už vopred bolo jasné, že s ročným odstupom toho Američania nemajú šancu príliš veľa vymyslieť. „Threads Of Life“ tak zostáva typickým počinom SHADOWS FALL (a vlastne aj väčšiny amerických metalcore kapiel). So švédskymi riffmi, častými zmenami temp, inštrumentálnych onanií a najmä napoly „falošným“ spevom Briana Faira, ktorého frázovací zásobník sa navyše ako vždy zmestí do vreckovej paperbackovej príručky formátu A7. To je zároveň aj hlavným kameňom úrazu „Threads Of Life“. Hudobníci sa snažia, koľko vládzu, napriek obmedzeným nápadovým horizontom im to šliape naozaj úctyhodne, akonáhle sa však cez energickú metalovú spleť začne predierať na povrch spev, striedajúci obmedzenú frázu agresívneho rytmického „recitovania“ s preťahovanými slabikami spevu jednoduchých až minimálnych melódii, album sa ponára do šedého priemeru.

Snaha o čosi „iné“ prichádza s baladou „Another Hero Lost“, vystrihnutou z koláže MTV friendly repertoárov kapiel NICKELBACK, či 3 DOORS DOWN, s pridanou hodnotou častého a prehusteného sólovania. Skladba, ktorá by zapadla do americkej singles chart, či relácie typu TRL, pôsobí síce popri ostatných songoch vykupujúco, no je jednoznačne šitá horúcou ihlou a zíva povrchnosťou a prvým plánom (otázkou je, s čím podobným a naozaj kvalitným by sa dala vlastne porovnať?). Čosi podobné sa zopakuje pri poldruhaminútovej inštrumentálke „The Great Collapse“, ktorá znie oveľa európskejšie (z prirovnaní ma napadajú zasnené inštrumentálky ANATHEMY) a vďaka striedmej harmónii španielky s klavírom aj oveľa príjemnejšie. Repete odlišnosti, tentokrát odetej konečne v metalovom háve, sa zopakuje pri záverečnej „Forevermore“, ktorá je oproti zbytku albumu takmer výhradne thrashmetalová a paradoxne napriek takejto ultraretro barličke znie veľmi sviežo.

Pre SHADOWS FALL je novinka „Threads Of Life“ iba akýmsi povinným pokračovaním diskografie. Nič, čo by naozaj stálo za reč, sa tu tentokrát nekoná. Tradičný menej náročný žáner pochovávajú nápady, ktoré neprinášajú nároky vôbec žiadne. Dokonale to symbolizuje úvodný song „Redemption“, ktorého nosný motív, veľmi podobný feelingu fantastickej hitovky „What Drives The Weak“ dva albumy dozadu, akoby sám vynášal nad albumom ortieľ. SHADOWS FALL hrali ešte nedávno oveľa lepšie.