Zmena samovražednej lyriky na čosi optimistickejšie je u Kvarfortha rovnako pravdepodobná, ako to, že sa mu podarí vybaviť životnú poistku. Jedna z najzaujímavejších blackmetalových formácii SHINING prináša na piatom pokračovaní pomyselnej číslovanej ságy rovnakú tému, na akú sme boli vždy zvyknutí, azda len odfarbenú do mestských farieb. Zmeny v personálnom obsadení zbytku SHINING takmer nestoja za reč, zamrzí azda len najmarkantnejšia – neprítomnosť Hellhammera (azda kvôli angažmán u lukratívnejších DIMMU BORGIR?). „V – Halmstad“ začína viacmenej tam, kde predošlý „IV – The Eerie Cold“ skončil. Na prvý posluch takmer identický, no predsalen ukrývajúci zopár odlišností.

Hellhammer by sa dal odbaviť azda najstručnejšie. Pozitívum jeho odchodu spočíva v tom, že pasáže akoby prepožičané z predošlého počinu znejú predsa len trochu inak. Pravdepodobne horšie, no aj pri jeho nespochybniteľných kvalitách môže poslucháč túto otázku nechať s pokojným svedomím otvorenú. Kým „IV – The Eerie Cold“ bol výnimočný album s extra pridanou hodnotou Hellhammerovskej exhibície, „V – Halmstad“ môže zostať prinajmenšom aspoň tým výnimočným albumom, na ktorom vás iba sem tam zamrzí obyčajný detail. Napríklad zaujímavé zistenie, ako môže obyčajný. najzákladnejší bumčvach rytmus znieť inak od Hellhammera a inak od kohokoľvek iného. Vytrénované ucho blackmetalistove dokáže pohŕdať zdanlivými súdmi o nápadnej podobnosti posledných dvoch albumov SHINING, pretože ono by sa to dalo vlastne povedať o celom black metale, že? Nie, napriek formálnej identickosti je novinka predsa len iná. Napriek agresívnejšiemu úvodu v princípe oveľa jemnejšia. Za to vďačí jednak častejším výskytom typických lyrických a melancholických vsuviek, no čo-to sa zmenilo aj priamo v ich povahe. Melódie a akustické zadumania, ktoré dávajú oddýchnuť v prestávkach medzi nenávistným a mizantropickým black metalom, znejú akosi banálnejšie a sladšie. Navyše častokrát vyvrcholia v agresívnu metalovú smršť, ponad ktorú prekvapivo poletuje plnohodnotné melodické gitarové sólo, najčastejšie typické leštidlo hmatníku. Chýbajú zaujímavé dramatické hovorené vsuvky, namiesto nich je hudba hustejšia a nápadovo hutnejšia. Podčiarknuté sčítané, album v princípe znie oveľa prístupnejšie a dokáže osloviť aj trochu inú skupinu poslucháčov, než doteraz len tú intelektuálnejšiu (strašné slovné spojenie) časť blackmetalového poslucháčstva.

Sprogresívnenie hudby SHINING možno nájsť napríklad v košatej a dramaturgicky vyšperkovanej „Besvikelsens Dystra Monotoni“. Kým Kvarforth doteraz naháňal minutáž prevažne monotónnymi a ambientne pôsobiacimi trpezlivými opakovačmi motívov, tu zrazu predvádza epickú kompozíciu (fanúšikovia MANOWAR, píšte si), dotiahnutú jednak po stránke zaujímavej práce a vyvíjaniu sa rytmiky, no takisto po stránke prekvapení. Absolútny vrchol snáď celého albumu počuť v momente, kedy akordy hrané na španielke zachytia takmer latino frázovanie, ktoré vytŕča aj nad zvukovo inak dominantnejším kvílením sólovej gitary. Okrem inštrumentálnych fines je to aj Kvarfoth, ktorý vokálovo prešiel nezanedbateľnú cestu vývoja. Napriek zdaniu jeho spev nie je len škrekom jedinej emócie, ale ak chcete, dokáže vám svoju agresívnu sebadeštrukciu priblížiť hneď v niekoľkých odtieňoch čiernej, veľmi často dokonca v náznakoch melódie.

Priam do pomykova uvádza posledná „Neka Morgondagen“ (Odmietam zajtrajšok). Takmer hardrocková skladba s bolestne patetickým polomelodickým spevom je totiž paradoxne asi tým najoptimistickejším, čo som od SHINING kedy počul. Je jasné, že blackmetalové publikum reči o samovraždení odmeňuje (len si preboha nedávajte termíny, ktoré by ste úplnou náhodou mohli presrať a stratiť na vážnosti. Glenn Benton potvrdí...), no z takmer deväťminútovky celkom milo počuť, že aj najväčší pozéri sa dokážu občas sympaticky utnúť a pôsobiť dojmom, že im zostala aspoň kvapka nádeje (ktovie, o čom je text, hm?).

„V – Halmstad“ je nielen podľa názvu „mestskou“ odpoveďou na éterického a nehmotného predchodcu. Po znásobení posluchov prináša odmeny, zo slepých ulíc uniká možno až príliš osvedčeným „inštrumentálnym“ receptom, ktorého originalita však v konečnom dôsledku môže byť ukradnutá. Pridajte si v miernej úprave povinnú vetu o tom, ako SHINING neobjavujú nič nové, no zdarne prinášajú plnohodnotný a nijako neubližujúci album do svojej diskografie a uverte jej. A potom si streľte do hlavy, alebo ešte lepšie, užite si so štyridsaťročnou štetkou Inge s jazvami na predlaktí a omrzlinami dolných končatín a plný zúfalstva a beznádeje nad svojou otrasnou existenciou kúsok od jej rajónu na diaľnici E6 skočte pod kolesá nočného autobusu značky Volvo na trase Kodaň – Göteborg.