OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Tretí pokus (prevažne) hardcorového labelu Hydra Head Records preniknúť do blackmetalového podzemia nesie opäť švédsky rukopis. „Dödsvisioner“, druhý album jednočlennej skupiny BERGRAVEN vychádza v Európe pod hlavičkou nekompromisného, no kvalitného vydavateľstva Total Holocaust Records.
Black metal v podaní Pära Gustafssona pokračuje v burzumovskej línii – album je orámovaný dvoma verziami (v kontexte nahrávky vrcholnej) skladby „Döende“, ktorá vďaka pomalému tempu a použitiu syntetických zvukov, vychádzajúcich akoby odnikadiaľ, evokuje práve diela Varga Vikernesa. BERGRAVEN neskrýva európsku školu – krajina pôvodu sa nezaprie, podobnosť s krajanmi SHINING, stavajúcich na tých istých základoch, je neprepočuteľná.
Kým Kvarforth a jeho permanentne sa meniaca kapela posúvali na každom albume svoj štýl ďalej takmer až k artrocku, BERGRAVEN akoby sa odštiepil z polozabudnutej shiningovskej dvojky „Livets Andhällplats“. Black metal je tu vyjadrením pocitov, nie ventilom nenávisti. Novinkou je použitie steel gitary (najvýraznejšie v inštrumentálkach „Av saknad släcker jag ljuset“ a „Det man med själen...“, aj keď spolu s akustickými intermezzami ide skôr o efektnú odbočku, než o pokus o inováciu žánru.
Hudba BERGRAVEN je pestrá a na prvý pohľad mimoriadne pôsobivá, no temer sterilná (a relatívne málo trvanlivá). Akoby si Hydra Head do svojho katalógu plného graficky a zvukovo skvelých dosiek vyberali podľa až príliš úzkostlivých kritérií, v konečnom dôsledku priemerujúcich akékoľvek výrazné odchýlky od normálu, bohužiaľ aj tie pozitívne. „Dödsvisioner“ sa síce ťažko dostáva z prehrávača, no ani po opakovaných posluchoch vo mne nedokáže vyvolať kýžené emócie.
Finálny verdikt je problematický: sám Pär Gustafsson sa bráni škatuľke black metal a ako inšpiračné zdroje spomína temnotu Joy Division či Chrisa Isaaka, no ani voľné hranice čierneho subžánru nedokáže skutočne prekročiť (na rozdiel od – povedzme – LURKER OF CHALICE, ktorého tohtoročný album vzbudzuje mimoriadne očakávania). Na druhej strane „Dödsvisioner“ je bez debaty aspoň formálne kvalitným dielom, ktoré nikoho skutočne nekopíruje, akurát samo o sebe nedokáže oslniť a nechať zabudnúť na všetky prirovnania.
Je to album, ktorého kúpu zrejme neoľutujete, no ak sa rozhodnete ušetriť, vlastne o nič neprídete. Ak ste ešte stále na pochybách, celý album si môžete vypočuť na stránke Hydra Head.
Album, ktorého kúpu zrejme neoľutujete, no ak sa rozhodnete ušetriť, vlastne o nič neprídete.
6 / 10
Pär Gustafsson
- gitary, spev, basgitara
+
Perra Karlsson (NOMINON)
- bicie
Mannevond (KOLDBRANN, URGEHAL, NETTLECARRIER)
- spev
1. Döende
2. Av saknad släcker jag ljuset
3. Ondkall
4. Känsla av livets nästa skede
5. Den svarta angstens essens
6. Det man med själen...
7. Ekot av bikt
8. Döende (en avslutning)
Dödsvisioner (2007)
I skuggan av dimman... (demo) (2005)
Fördärv (2004)
Ty döden färdas snabbt (demo) (2002)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Hydra Head Records / Total Holocaust Records
Stopáž: 54:47
"Dödsvisioner" by som osobne za black metal neoznačil a ak áno, tak jedine v tom najbenevolentnejšom ponímaní. Ak uvážime, že v dobe miešania a štýlovej prostitúcie jedným z posledných formálnych znakov "spoľahlivého" black metalu zostáva melodická závislosť na celých dobách, BERGRAVEN v tomto zmysle čiernokovovému štýlu príliš často zlomyseľne podkopávajú nohy. Gustafsson k svojej hudbe pristupuje s na black metal netypickými vyššími inštrumentálnymi, no najmä rytmickými a aranžérskymi nárokmi, vďaka čomu sa síce príliš ponáša na krajana Kvarfortha, no album sa stáva minimálne horúcim tipom na vypočutie a letmé zoznámenie.
Každú chvíľu počuť jasné a zreteľné očarenie britským doom metalom, starým či novým, a hoci akustické intermezzá občas pôsobia trochu násilne, dojmom motania sa v ohrádke zopár základných postupov, ako vydýchnutia pred dramatickými tvrdými pasážami fungujú celkom obstojne.
Na rozdiel od SHINING (a dokonca aj ultraprimitívnych BURZUM) však nepríde nič, čo by skutočne udrelo do uší. Zložitého a rafinovaného je tu dosť, no lupou treba hľadať to, čo podobné albumy zvykne katapultovať medzi elitu: najjednoduchší element, ktorý by sa postaral o najväčšiu mágiu.
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.