Je mnoho spôsobov, ako môže umelec, disponujúci nevyčerpateľným kontom plneným tantiémami, stráviť život. Možnosti sa pohybujú na celej škále od polihovania na karibskom ostrove až po spravovanie striktne undergroundového labelu a občasné vrieskanie do mikrofónu. Mike Patton (MR. BUNGLE, FAITH NO MORE) si vybral druhú možnosť, a keď sa po roku opäť objavil v blízkosti slovenských hraníc, vybrali sme sa na detailnú kontrolu jeho fyzického a psychického stavu.

S istou dávkou nadhľadu sa vraví, že FAITH NO MORE bol vždy pre Pattona „len“ bočný projekt. Neodškriepiteľným faktom však je, že predovšetkým vďaka pôsobeniu v radoch kalifornských rockerov sa z Pattona stala skutočná superstar. Zaplnená veľká hala viedenskej Areny len potvrdila, že na koncerty sa chodí hlavne za menami (to, že muzika je vlastne druhoradá, potvrdil sám Patton – ale nepredbiehajme).

Pódium pre headlinerov rozohriali (v duchu viedenskej tradície domáci) RADIAN. Trio tvorí zaujímavý experimentálny rock(?) postavený na invenčných bicích, z ktorých sa prostredníctvom jabĺčkového notebooku linuli zvuky prekračujúce rámec perkusívneho nástroja. Gibson zapojený cez efekty do mixpultu a funkčná, minimalistická basa hrali rolu sprievodných nástrojov. RADIAN doplatili na nedisciplinované publikum a príliš nízku hlasitosť – stojac v prekrikujúcom sa dave nebolo možné vnímať ich hudbu naplno; v ojedinelých silnejších (a hlasnejších) pasážach bol však potenciál RADIAN dobre počuteľný. Basák skupiny sa predstaví aj v radoch kapely GONZO, ktorá obstará support na blížiacom sa viedenskom koncerte BORIS – uvidíme, ako tento mini-reparát dopadne.

Chvíľu po RADIAN sa pódium bleskovo vyprázdňuje a technici naň vtláčajú dvojicu stolov, vybavených malými „elektrárničkami“. Obe osobnosti, ktoré majú ochvíľu spojiť svoje sily, si dávajú pozor na vymedzenie vlastného priestoru. Zanedlho sa objavuje sám elegán Christian Fennesz a Mike Patton s vizážou provinčného hiphopera z obrazovky Musicboxu. Hviezdne maniére si z FAITH NO MORE nepriniesol, o svoje gombíky sa stará sám.

Po krátkej pauze na glg z lahváča „to“ vypukne: nechcel by som byť v koži človeka, ktorý na koncert prišiel bez aspoň okrajovej znalosti produkcie vydavateľstva Ipecac a Pattonových aktuálnych i bývalých projektov MR. BUNGLE, TOMAHAWK, FANTÔMAS, PEEPING TOM. Nanešťastie celý koncert potvrdil, že Pattonova sláva ide do veľkej miery na zotrvačník a istý rozmer geniality pána umelca je síce neodškriepiteľný, no takmer nestráviteľný. Alebo inak – ponoriť sa do kreatívnych a inovatívnych trikov s mikrofónom a tonou efektov je síce záslužný čin, ale skutočný kumšt je spraviť to tak, aby sa výsledok dal počúvať (a to je síce mimoriadne ťažká, no nie nemožná úloha). Rovnako, ako boli od seba Fennesz a Patton vzdialení na pódiu, chýbalo ich poloimprovizovaným kompozíciám akési pojítko či jasný smer. Extrovert Patton reval, kňučal, točil potenciometrami, alebo ľudí „len“ týral väzbiacim mikrofónom, utiahnutejší gitarový experimentátor Fennesz sa staral o amorfné zvukové masy a zvukovú alchýmiu (v produkcii Applu a Fendera), no subtílny a krehký základ Rakúšanovej hry bol „spevom“ prehlušený a dostal sa takpovediac na vedľajšiu koľaj. Zážitok z Fenneszovho bratislavského sólo koncertu spred dvoch rokov sa neopakoval.

Party Mike Pattona v chaotických intervaloch kmitali kdekoľvek medzi samoúčelným a interesantným, no zaujímavejšie, než počúvať „čo“ bolo sledovať „ako“. Vysledný dojem z koncertu bol teda nakoniec vlastne tým, s čím som do Viedne išiel: Pattona som videl (úloha splnená), a zároveň som si potvrdil dojem z väčšiny jeho post-faithnomoreovských hudobných diel, ktoré si stačí vypočuť raz.

P.S.: Ospravedlňte, prosím, zníženú kvalitu fotodokumentácie. Pre nekompromisných zamestnancov Areny bol môj fotoaparát priveľký.