OXBOW. Táto takmer dvadsaťročná štvorhlavá entita sa po rokoch dostáva do povedomia širšej verejnosti – hlavne vďaka spolupráci s Hydra Head Records, ktorí, podobne ako Southern Lord v prípade EARTH, využili svoj dnešný status na oprášenie a posilnenie kultu inak takmer neznámej, no o to fascinujúcejšej skupiny.

Kapela vedená nenapodobiteľným Eugene Robinsonom vydávala albumy na SST, Neurot Recordings, spolupracovala s Marianne Faithfull, vynikajúci aktuálny album „The Narcotic Story“ produkoval laureát Grammy Joe Chicarelli (participácia na doskách Franka Zappu alebo THE RACONTEURS, údajný objaviteľ Tori Amos). Napriek tomu stále hrá v malých kluboch pre hŕstku fanúšikov – neinak to bolo v teplý júnový večer: Fluc, tmavý podchod pri Prátri, bol zaplnený tak z polovice.

Ešte pred hlavnými hviezdami si však pódium a priestor pred ním uzurpovali innsbruckí BUG. Už stojan na mikrofón umiestnený medzi ľuďmi signalizoval, že BUG budú dobrou predprípravou pre fyzickú hudbu OXBOW. BUG do obecenstva nasekali fajnovú zmes punku, hardcore a sludge špinavosti, podporenú divadlom v podaní speváka Markusa Dolpa, ktorý mával rukami, behal pred pódiom, skákal, kričal divákom do tváre... BUG však prekvapili príjemne – nielen nasadením, ale hlavne tým, že pôsobili sympaticky neopozerane. Z tradičných súčiastok poskladali svoj vlastný, dobre šľapajúci stroj. Premena Markusa Dolpa zo sympatického chlapíka, baviaceho sa s divákmi, na z reťazu odtrhnutú potetovanú beštiu s vizážou rozzúreného Tomáša Řepku (a naspäť) bola obdivuhodná. To sme ešte nevedeli (nanajvýš tušili), že podobnej premeny budeme svedkami ochvíľu znova.

Po nezbytnej úprave pódia sa na ňom začali tmoliť štyri postavy. Eugene Robinson, mohutný potetovaný černoch, na javisko vkročil v predkoncertnom tranze, ignorujúc okolie sa ponoril do vlastných rituálov. O pár minút to prišlo: skladba „Yoke“ odpálila lavínu špinavého blues. Na bluesovej rytmike postavené hradby riffov a poloimprovizované hlukové pasáže striedali akustické intermezzá, aby sa opäť prevalili do punkovej či hardcorovej jazdy. Gitarista Niko Wenner, bubeník Greg Davis a basák Dan Adams (obsluhujúci v kontexte žánru nie až tak typickú bezpražcovú päťstrunku) celý koncert potvrdzovali, že vysoké inštrumentálne schopnosti nemusia vždy viesť k sterilnej, uhladenej kvázidokonalosti. Živelnosťou koncert pripomínal BIRTHDAY PARTY – trojica decentných inštrumentalistov len kryla chrbát Eugene Robinsonovi, ktorý počas prvých troch skladieb stihol predviesť takmer kompletný striptíz, skopnúť odposluch a stojan na mikrofón, no hlavne predviesť neuveriteľné hudobné divadlo. Černošská krv, ktorá mu umožňuje dokonale precítiť (akokoľvek zbastardené) blues, mala na svedomí to, že v ten večer bolo Robinsonove telo len médium, slová a hlas tryskali odniekadiaľ z jeho vnútra. Sexuálne gestá pripomenuli Jimiho Hendrixa, hrávajúceho svoje vrcholné vystúpenia v podobnom (aj keď na rozdiel od Robinsona drogami navodenom) tranze. Počas vystúpenia OXBOW došlo k takmer dokonalej synergii starej bluesovej tradície, ohlodanej na samé jadro, s undergroundovou živelnosťou, nasadením a chuťou búrať konvencie a na ich troskách si budovať vlastné verzie. Po trojici (sčasti zrejme neplánovaných) prídavkov sa Greg Davis rozohnal na posledný úder bicích, ktorý v Robinsonovi akoby vypol vypínač. Spevák si sadol na okraj pódia a doslova sekundu po konci vystúpenia začal nadšeným divákom predávať cédéčka...

OXBOW sú ďalšou z kapiel, ktorá vo mne nechala tak silný a špecifický zážitok, ktorý bude ťažké (ak nie nemožné) zažiť s inou skupinou. Stopercentná originalita a nezameniteľnosť plus to, čo z koncertu robí koncert, teda odlišné, živelné a na hrane fyzických možností sa pohybujúce prevedenie, boli impozantné. Žmýkanie Robinsonovho prepoteného oblečenia na pódiu bolo symbolicky výstižným gestom. Rád by som vedel, čo sa v ňom odohráva počas vystúpenia. To, že je tak katarzného a silného výkonu schopný pred možno šiestimi desiatkami divákov, len ukazuje, že OXBOW ide predovšetkým o hudbu, ktorú dokážu prežívať ako málokto.

Playlist (bez prídavkov): Yoke, Down A Stair Backwards, Sawmill, Frank’s Frolic, Frankly Frank, Babydoll, Bullseye