Je zaujímavé, že čím viac koncertov človek v živote absolvuje, tým menej z nich ho dokáže postupom času naozaj zaujať či nebodaj nadchnúť. Horší zvuk, unavení muzikanti, hlúpi diváci, nevyhovujúce prostredie... rušivých faktorov môže byť naozaj neúrekom. O to silnejšie sú potom zážitky, pri ktorých to na živých vystúpeniach zapadne všetko dokonalým spôsobom do seba. Nič nechýba, všetko funguje a vy strácate pojem o mieste a čase a fantasticky si to užívate. Ak sa nemýlim, takéto niečo sa mi v priebehu minulého roka stalo z množstva navštívených koncertov iba trikrát. Postarali sa o to THE FLOWER KINGS v Nitre, THE GATHERING na Masters Of Rock a napokon SICK OF IT ALL na Brutal Assaulte. Tým posledne menovaným sa v jeden skorý letný večer podarilo nemožné - vytvoriť v malebnom českom vidieckom prostredí atmosféru amerického veľkomesta. Neuveriteľným spôsobom ovládli priestor na pódiu a pred ním, rozhýbali veľký dav ľudí zvyknutých skôr na extrémne metalové žánre - ten pohľad na skáčucu, tancujúcu, pogujúcu masu bol jedným slovom fascinujúci.

Legenda z New Yorku propagovala svoj aktuálny počin "Death To Tyrants". Vskutku brutálnym spôsobom na ňom vykazuje drzých dorastencov typu HATEBREED, TERROR, WALLS OF JERICHO či MOST PRECIOUS BLOOD za dvere. Prvoligové pódium stále patrí iba vyvoleným - popri SICK OF IT ALL si na ňom môžu bez rizika škrtnúť snáď len AGNOSTIC FRONT. 16 krátkych (iba v jednom prípade sa ide cez hranicu troch minút), úderných, skrz-naskrz vražedných songov. Ten svoj typický explozívny mix metalovo tvrdých gitarových riffov a punkovej melodiky a dravosti dotiahli SICK OF IT ALL na albume "Death To Tyrants" (rozhodne aj vďaka práci vychyteného dánskeho majstra zvuku Tue Madsena) do absolútnej dokonalosti. Totálny groove rozhýbe každý centimeter vášho tela a ak "neudržíte mosh" (copyright Dalas, 2006), ste jednoducho stratení. Čo skladba, to potenciálny hit. V duchu nekompromisnosti pamätného zárezu "Scratch The Surface" sa nesú pecky ako "Machete", "Take The Night Off", "Uprising Nation" či "Fred Army". Odľahčených punkových hulákačiek je tu pomenej. Ide skôr o pasáže nahrubo vtesnané do ťažkotonážneho lisu gitarových riffov. O to lepšie však fungujú - kombinácia typického revu Lou Kollera so zborovými vokálmi robí zo skladieb ako "Forked Tongue", "Fred Army", "Faithless" alebo "Maria White Trash" kalibre nezabudnuteľných rozmerov. Ak však predsa len čakáte na nasledovníkov nesmrteľných hitov ako "Step Down" a "Us Vs. Them", prídete si na svoje v poslednej skladbe. Je naozaj šokujúce, že melodický dynamit "Don´t Join The Crowd" (s výborným textom o anti-stádovitosti) je výlučne európskou bonusovou záležitosťou.

Veru, veľké veci sa diali na pódiu, o nič menšie sú vtesnané do drážok strieborného kotúčika s nápisom "Death To Tyrants". Aj keď som pôvodne pripisoval prvenstvo v najlepšej HC nahrávke za minulý rok dravým mladíkom z TERROR, svoj názor som musel zmeniť. Starí páni sú jednoducho stále neodolateľní! Zostáva veriť, že o podobné zážitky sa nám v dohľadnej dobe postarajú aj ich kolegovia z MADBALL. Určite nie som sám, kto sa na ich tohtoročné vystúpenie na Brutal Assaulte už teraz veľmi teší.