Roadrunner Records je veľmi zvláštny úkaz v rodine metalových vydavateľstiev. Disponuje marketingovou mocou porovnateľnou s takzvanými major labelmi (veľká trojka – Universal, Warner a Sony/BMG) a zároveň pristupuje k svojim umelcom vyslovene fanúšikovsky, priateľsky a individuálne. Veľké úlovky z posledných rokov hovoria jasnou rečou o kvalite práce ľudí stojacich za touto firmou – STONE SOUR, MEGADETH, OPETH. A najnovšie aj DREAM THEATER, ktorí, podobne ako OPETH, na svojom prvom počine pod hlavičkou Roadrunner Records tak trochu rekapitulujú, poohliadajú sa po bohatej 20-ročnej kariére a vyťahujú z nej jeden krásny, emóciami nabitý drahokam za druhým. Takýto naoko príťažlivý prístup má samozrejme svoje klady, ale rovnako tak zápory. Poďme sa o nich porozprávať.
“In The Presence Of Enemies”, 25-minútový kolos, rozdelený na dve časti umiestnené na začiatku a konci nového albumu “Systematic Chaos” – to je všetko to, čo ľudia majú radi a zároveň nenávidia na ikonách progresívneho metalu z New Yorku. Číra esencia toho, čomu samotní muzikanti (najmä teda bubeník Mike Portnoy) hovoria “systematický chaos” – na prvý pohľad šialené inštrumentálne onanie, ktoré pri trochu pozornejšom sledovaní nádherne zapadajú do seba, dielik po dieliku, melódia po melódii, riff za riffom, ako dokonalé, symfonické puzzle. Aj nový album je najmä o vzrušujúcom dialógu nástrojov hlavných ťahúňov kapely (Portnoy, Petrucci) s flegmatickým exotom Rudessom za asistencie najlepších tímových hráčov súčasnej rockovej hudby (LaBrie, Myung). Máloktorá kapela sa môže pochváliť takýmto fantastickým súzvukom diktátorských a demokratických odtieňov fungovania jednotlivých jej členov. Voľné “džemovanie” inštrumentálne dokonale vybavených hráčov s jasnou myšlienkovou líniou uprostred aranžérskeho besnenia a skvostne poprepletaných nápadov – jednoducho “Systematic Chaos”.
Verný fanúšik zachytí počas siahodlhého (takmer 80 minút) počúvania nového albumu ozveny začiatku rokov deväťdesiatych (nie nadarmo konštatoval James LaBrie, že od čias “Awake” sa mu tak dobre a pohodovo nenahrávalo), odkazy na číro thrashmetalový temný diamant “Train Of Thought”, rovnako tak “muse-oidné” úlety z poslednej dosky “Octavarium”. Pri hobľovačke “Constant Motion” vám napadne, že takto nejako by ešte snáď niekedy mohla znieť METALLICA (držím palce!) a ak disponujete informáciou, že Mike Portnoy má svoj iPod natrieskaný tvorbou kapiel ako LAMB OF GOD, MACHINE HEAD, PANTERA alebo MUDVAYNE, viaceré momenty na “Systematic Chaos” vám privodia chápavý úsmev na tvári – je príjemné vedieť, že ani takí géniovia ako DREAM THEATER nelapajú svoje nápady len tak zo vzduchu.
K vrcholom novinky radím určite dvojicu skladieb “The Dark Eternal Night” a “Repentance”. V prvom prípade ide o krásne vystavanú kompozíciu presne v duchu spomínaných návratov do čias “Images” a “Awake”, vyšperkovanú výborným refrénom. V “Repentance” nadchnú nádherné “pinkfloydovské” plochy, precítený LaBrieho vokál a tiež hosťujúci rozprávači, perfektne dokresľujúci dej celej kompozíie. Na Portnoyov e-mail súhlasne odpovedali nielen takí velikáni ako Jon Anderson (YES), Steve Hogarth (MARILLION), Joe Satriani či Steve Vai, ale aj Mikael Akerfeldt (OPETH) a Steven Wilson (PORCUPINE TREE), s ktorými Mike už riadne dlho chystá spoločný projekt.
O textoch DREAM THEATER sa vedú odjakživa búrlivé debaty. Genialita? Povrchnosť? Pravda je, ako vždy, niekde uprostred. Páni to majú veľmi pekne rozdelené – fantaskné, ťažko uchopiteľné témy od Johna Petrucciho („Forsaken“ ako ukážkový príklad) sa striedajú s priamym stretom s tvrdou realitou workoholického alkoholika Portnoya („Constant Motion“ a hlavne „Repentance“ ako štvrtý, predposledný diel série, ktorá začala na doske „Six Degrees Of Inner Turbulence“ so skladbou „The Glass Prison“). Tak trochu „mimo misu“ naopak vyznieva mierne naivné protivojnové posolstvo s irackou problematikou „Prophets Of War“ z pera Jamesa LaBrieho.
DREAM THEATER na albume „Systematic Chaos“ sympaticky bilancujú, nadychujú sa pred ďalšími veľkými krokmi vo svojej závratnej kariére. Je sa na čo tešiť, hoci, a to je tá tienistá stránka celej záležitosti, ako dlhoročný fanúšik nachádzam čoraz menej skutočne inovatívnych nápadov, ktoré by ma zdvihli zo stoličky a treskli celou silou o stenu. Niečo v tom štýle, čo vyvádzali na svojom ostatnom počine švédski čarodejníci PAIN OF SALVATION. Ale možno som len prežratý nevďačník, ktorý nevie, čo od radosti. Ťažko povedať.