"To málo, čo viem o hudbe, som sa naučil od THE BEATLES". Na tento výrok z jedného starého rozhovoru s producentským mágom Rickom Rubinom si chtiac-nechtiac musím spomenúť vždy, keď počúvam album "Minutes To Midnight" od kontroverzných Američanov LINKIN PARK. Výsledok jednej z najočakávanejších spoluprác v roku 2007 narazil v podstate podľa predpokladov na diametrálne odlišné reakcie. Kritici ho roztrhali v zuboch, fanúšikovia naopak vyniesli na popredné miesta všetkých možných rebríčkov predajnosti. Rubin vyzliekol LINKIN PARK z ich košatých nu-metalových hábov, odhalil ich až na dreň, v aranžmánoch veľmi často cítiť odkaz tvorby liverpoolskej legendy a jej ranej tvorby - vrstvenie vokálov, melodické linky, vytlieskavanie ako regulérna súčasť skladby... pomenovať ich súčasnú tvár ako zrážku nu metalu s BEATLES možno nie je až taká hlúposť, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

"Stripped down production" ako hlavný motív pri tvorbe nového materiálu je určite krokom správnym. Pokračovať tam, kde LINKIN PARK prestali na predchádzajúcom albume "Meteora", by bolo jednoznačne stagnáciou, ak nie je otočkou vzad. Už v jeho prípade (nech bola "Meteora" akokoľvek natrieskaná hitmi a po všetkých stránkach kvalitne dotiahnutá) išlo o nastavovanú kašu, akýsi druhý diel šokujúceho, štýlotvorného debutu "Hybrid Theory". LINKIN PARK sú progresívnym zoskupením inteligentných umelcov, to je z ich novinky jednoznačne cítiť. Sú premýšľaví (niekedy možno až príliš), dospeli a v roku 2007 chcú hrať muziku zodpovedajúcu ich veku. Metalovú dravosť aby človek na "Minutes To Midnight" lupou hľadal - aj pri emociálne najdrásavejšom momente celého albumu, keď Chester v úvodnej "Given Up" reve z plných síl "put me out of my misery" musíte premýšľať, o čom to tento šťastný otec štyroch synov, módny dizajnér a majiteľ odevnej značky vlastne točí. Oveľa uveriteľnejšie sú tak pokojnejšie, priam baladické polohy v kúskoch ako "Leave Out All The Rest", "The Little Things Give You Away", "In Between" (skvelý, precítený Shinodov vokál) alebo "In Pieces". Práve tie výrazne dominujú celému albumu, ktorý je tak v konečnom dôsledku mäkký, melancholický, príjemne zadumaný - ako pohľad na tmavý oceán pri zapadajúcom slnku. Ostrovčeky pulzujúcej energie (prvý singel "What I´ve Done", veselý party song "Bleed It Out" či skvelá koncertná rezačka "No More Sorrow") tu paradoxne fungujú ako krátke nadýchnutia pred opätovným ponorením do krásne smutnej nálady.

Hoci to v niektorých momentoch celé riadne kríva - vykrádanie U2 a ich "With Or Without You" v (paradoxne napriek tomu výbornom) kúsku "Shadow of The Day", možno úplnou náhodou vypožičaná melódia v slohe "No More Sorrow" od DEPECHE MODE z ich hitu "Strange Love", politickou agendou a americkou pompéznosťou pretekajúca Shinodova repovačka "Hands Held High", alebo presladená úvaha o tom, aké to je byť sám na Valentína (sic!) v inak veľmi podarenej "Valentine´s Day" - album "Minutes To Midnight" komplexne jednoducho výborne funguje a v prípade mojej maličkosti dokonca patrí k najpočúvanejším titulom tohto roku.

Čas ukáže, do akej miery bol krok s Rickom Rubinom (mnohými možno aj právom považovaného za producenta za svojím zenitom) správny. Z pohľadu predajných čísel môže byť kapela viac ako spokojná. Naživo im to hrá taktiež fantasticky (viď. report z tohtoročného Nova Rocku). Má teda zmysel riešiť nejaké kritiky od pisálkov, ktorí určite počuli tisíce lepších popových či rockových nahrávok?