Rozhovor s Trentom Reznorom, mozgom legendárnych NINE INCH NAILS, nie je udalosť, ktorú možno v prípade fanúšika alebo novinára považovať za vec, nachádzajúcu sa na bežnom programe dňa. Pred začiatkom rozhovoru sa hlavou rojili myšlienky o tom, ako asi bude reagovať človek, ktorý zásluhou svojich neprehliadnuteľných aktivít formoval tvár rockovej hudby deväťdesiatych rokov na otázky jedného zo stoviek rozhovorov, ktoré za takmer dvadsať rokov aktívneho hrania musel absolvovať. Obavy vzbudzoval aj fakt, že v čase rozhovoru bolo v Los Angeles skoré ráno. Spočiatku počuteľne unavený, Trent Reznor sa napokon rozhovoril nielen o novom albume „Year Zero“ s predstavením ktorého po jarnom turné zavíta do Bratislavy i Prahy.

„Year Zero“ vyšiel  v porovnaní s ostatnými počinmi NINE INCH NAILS, kedy fanúšikovia museli čakať pomerne dlho, relatívne krátko po svojom predchodcovi „With Teeth“. Počnúc „With Teeth“ aj oveľa viac koncertuješ než predtým. Čo sa stalo? Prispela k tomu aj nová koncertná zostava kapely?

Čo sa stalo... Najväčšou zmenou bolo, že sa mi pred niekoľkými rokmi podarilo vyliečiť zo závislostí. Začal som pracovať na „With Teeth“ a vydal sa na turné, zistil som, že mám stále nápady. Vieš, koncertné turné môže byť veľmi nudné, je to akoby si stále prežíval ten istý deň znova a znova... Zobral som teda so sebou na turné laptop a začal pracovať, skúšať tvoriť aj na turné. Vďaka tomu mi čas strávený na turné rýchlo uplynul, našiel som si čas na tvorbu nových vecí, ktorý zvyčajne počas koncertovania chýba. A keď takmer pred rokom, myslím koncom augusta, skončilo turné, mal som pripravených niekoľko dobrých vecí, s ktorými som bol veľmi spokojný, takže sa išlo hneď do štúdia a za pár mesiacov bol „Year Zero“ vonku. Nasledovalo ďalšie turné a medzitým pracujem na ďalšom albume...

Už opäť?

Áno, práve dokončujem nový album Saula Williamsa (pán, ktorý hosťoval aj novinke NIN v skladbách „Me I’m Not“ a „Survivalism“ - pozn. autor), na ktorom robím už takmer posledný rok a pol, aj počas prípravy „Year Zero“. Pripravujeme ho už pomerne dlho, mixuje ho Alan Moulder...

Ten istý pán mixoval aj predchádzajúce albumy NINE INCH NAILS ...

Áno, je to ten najlepší chlapík na svete a spolupracujem s ním aj na Saulovom albume. Bude to výborný album a neviem sa dočkať jeho vydania.

Staršia tvorba NINE INCH NAILS bola veľmi osobná, s intímnymi textami, ale v prípade „Year Zero“ ide o politický koncepčný album...

Keď počas prípravy nového albumu príde na textovú časť, resp. to, o čom by album mal byť, sadnem si na chvíľu a premýšľam o tom, čo je pre mňa momentálne dôležité, čo vo mne najviac rezonuje a k čomu sa môžem úprimne vyjadriť, podať svedectvo toho, čo sám prežívam. V minulosti texty reflektovali to, čo sa vo mne dialo – veľa osobných vecí, nepekných pocitov smútku a zlosti, ktorých som bol v tom čase plný. Myslím, že už som trochu dospel, stal sa sebaistejší v tom, čo robím. Počnúc „With Teeth“ a rozhodne aj v prípade tohto albumu nebola v popredí moja osoba, ale zaujímalo ma skôr to, čo sa deje vo svete v ktorom žijem. Nemyslím si, žeby to bolo len tým, že som sa začal dívať vôkol seba, ale mám pocit že to, čo sa okolo nás deje, začína naberať rýchlejšie obrátky a intenzitu. Platí to najmä z môjho pohľadu, pohľadu na to, čo robí naša vláda...

K tejto téme som smeroval, keďže sa posledné roky stále viac interpretov angažuje do politiky, vyjadruje svoje názory prostredníctvom svojej hudby, profiluje sa veľmi politicky, najmä po útokoch z 11. septembra... myslím najmä ľudí ako GREEN DAY a ich „American Idiot“, Bruce Springsteen, veľa nových emo kapiel prichádza s pomerne ľavicovou ideológiou, imidžom. Lenže ak to porovnávame napríklad so skladbami ako „Masters Of War“ od Boba Dylana, alebo aktivitami Neila Younga je to predsa len o inom, pôsobí to z ich strany príliš chladne vykalkulované a povrchne. Chcem tým povedať, prečo by sme mali veriť práve Trentovi Reznorovi, že ho tieto problémy naozaj znepokojujú, že nejde zase len o imidž a pózu s cieľom osloviť podobné publikum a predať album?

Nie, úplne ti rozumiem. Môžem úprimne povedať, že rozhodne som neuvažoval o tom, že by som spravil politický album len preto, že je to v móde, nikdy mi niečo také ani len nenapadlo. Ale čo som urobiť chcel (a myslím, že sa mi to aj podarilo) je podať správu o tom, čo sa práve teraz deje v Amerike. Napísať fiktívny príbeh, vložiť jeho dej do budúcnosti. Zároveň to bola pre mňa ako autora výzva vyskúšať si niečo také po prvý krát. A výsledok toho o čo som sa pokúsil... Nie, nemyslel som si, že s vydaním „Year Zero“ dôjde k zjednoteniu Ameriky a všetci si uvedomia, že George Bush je zasraný pomätenec a musíme sa ho zbaviť ešte dnes... Pravdupovediac by som si to želal, ale je to samozrejme nereálne. Veľa vecí o ktorých hovorím na „Year Zero“ sa zakladá na tom, čo sa v Amerike deje práve teraz a ľudia si to už začínajú uvedomovať a premýšľať. Oveľa viac ľudí než doposiaľ si začína všímať, čo sa okolo nich deje, a to je predsa len zmena k lepšiemu, aspoň čo sa môjho pohľadu týka. Jeden z najväčších problémov Ameriky je, že nás naučili nestarať sa, uspali nás televíziou a medzitým sa už aj správy zmenili na obyčajnú propagandu, keďže väčšina médií je tu v rukách pravicových spoločností, ktoré pomocou nich pretláčajú svoju agendu, že všetko je v poriadku. Z toho plynie veľmi letargická nálada. Ale s postupným rúcaním tejto idylky, najmä po septembrových útokoch, to napríklad už nie je o moslimoch útočiacich na nás, ale skôr o činoch našej vlastnej vlády, dochádza k postupnému odkrývaniu skutočných záujmov skrytých v pozadí. Časť ľudí sa akoby prebúdza a pýta, čo sa deje. Myslím, že sa končí éra Ameriky ako superveľmoci, pokiaľ to bude takto ďalej pokračovať.

Pri politickej téme ešte trochu ostaneme. Takmer každé obdobie existencie NINE INCH NAILS je spojené s cenzúrou. Videá k „Sin“ alebo „Closer“ boli cenzurované, neskôr ste nemohli vystúpiť s „The Hand That Feeds“ na MTV Awards. Keď dnes človek vidí pôvodné verzie týchto zakázaných klipov, núka sa otázka, čo na nich vlastne bolo také poburujúce v porovnaní so súčasnosťou? Prečo téma cenzúry v Amerike aj po rokoch stále tak silno rezonuje v spoločnosti, najmä ak si možno všimnúť, že mnohé zábery a témy v denných správach najväčších médií obsahujú oveľa šokujúcejšie obrazy?

Je to zložitejší problém so širšími súvislosťami. Je tu aj stará snaha establishmentu potlačiť akúkoľvek revoltu, odpor... V Amerike je jeden z najväčších obchodných reťazcov Wal-Mart, taký ten gigant, ktorý príde do malého mesta a pozatvára všetky tie malé obchody, ktoré mu nemôžu konkurovať. Wal-Mart sa stal jedným z najväčších predajcov hudobných nosičov a jediný môj album, ktorý tam možno kúpiť je „Year Zero“, pretože naň nemuseli lepiť nálepku „Parental Advisory...“, keďže sa teraz môže na albume povedať raz, dva krát „fuck“. Ja totiž, na rozdiel on NIRVANY, alebo väčšiny ostatných kapiel, nikdy nepustím do predaja cenzurovanú verziu môjho albumu (bežná prax je, že v USA sa albumy predávaju v dvoch verziách - jedna "clean" a druhá "explicit" - pozn. autor). A keď ho Wal-Mart nebude chcieť predávať, srať na nich, kúpiš si ho niekde inde. Picassa predsa tiež nebudeš kupovať vo Wal-Marte... Čo mi ale na tom všetkom príde paradoxné je, že vo Wal-Marte nenájdeš v CD regáloch žiadnu nahrávku NINE INCH NAILS, ale na druhej strane bez problémov kúpiš hru Grand Theft Auto, kde zbieraš body za mlátenie prostitútok a kradnutie, môžeš tam kúpiť napríklad film „Scarface“ a to všetko je v úplnom poriadku. To nikdy nepochopím, ale kašlať na to.

Časy sa ale trochu zmenili, hudba sa dá kúpiť alebo voľne zohnať aj iným spôsobom ako v klasických kamenných obchodoch, napríklad cez internet...

Áno, tak je tomu momentálne, ale verím tomu, že už pracujú na tom ako tomu zamedziť... (smiech)

Je to vlastne aj príbeh „Year Zero“ predstavený formou pomerne netradičnej kampane, začínajúcej pri rôznych skrytých odkazoch vedúcich s niekoľkým stránkam, alebo zverejnenie niektorých skladieb pred vydaním albumu formou ich zabúdania na USB kľúčoch v koncertných šatniach. To všetko je veľmi nezvyčajné, keďže ty sám si umelec, ktorý sa hudbou živí a máš zmluvu s veľkým vydavateľstvom...

Nástup internetu veľa vecí zmenil a dôvod, prečo sme sa rozhodli pre takúto kampaň bol, že som chcel porozprávať príbeh tohto albumu, chcel som tú informáciu šíriť a urobiť to spôsobom, že na to, aby si tie odkazy rozlúštil, potrebuješ priateľov, komunitu ľudí. Ľudia z rôznych častí sveta sa museli spojiť, aby mohli dať dohromady jednotlivé časti skladačky a popri tom začali diskutovať o vážnych témach. Nazrel som do rôznych diskusných fór, kde sa zvyčajne rozoberal môj účes, alebo sa viedli hádky o ničom. Zrazu tam ľudia diskutovali o podľa mňa dôležitých témach a keď prišlo na myšlienkový obsah „Year Zero“, začali sa okrem iného pýtať, či sa to naozaj deje už práve teraz.

Keď sme spomínali internet a sťahovanie hudby, takmer všetky albumy NINE INCH NAILS majú nie celkom bežné balenie, dizajn. Je to pre teba tiež jeden zo spôsobov ako ponúknuť ľuďom niečo viac okrem hudby, aby si album kúpili a nesťahovali...

To je rôzne, neprinútim ľudí prestať kradnúť moju hudbu. Myslím, že napríklad v Rusku kradne hudbu takmer každý, ale na tom vôbec nezáleží... Tak to jednoducho už raz je. Chcem len robiť moju hudbu najlepšie ako viem, a keď si obchode kúpiš ktorýkoľvek album NINE INCH NAILS, chcem, aby si mal na konci pocit, že sa to oplatilo. Platí to či už ide o balenie, nejaké bonusy, ale aj keď si kúpiš tričko na koncerte alebo pôjdeš na samotný koncert, chcem, aby to zapôsobilo, aby to v tebe niečo zanechalo.

Môžem potvrdiť, nakoľko som sa zúčastnil druhého koncertu vo Viedni koncom marca. Čo ma na jednej strane prekvapilo a zároveň potešilo, bolo množstvo skladieb z starých albumov. Zahrali ste viac než polovicu „Downward Spiral“, takmer celý „Broken“, dokonca došlo aj na skladby z „Pretty Hate Machine“ ale albumy ako „Fragile“ alebo „With Teeth“ boli zastúpené len minimálne...

Na tomto turné sme často menili playlist, keďže sme nacvičili veľkú časť nášho repertoáru. Vieš, keď sa vyberiem na koncert mojej obľúbenej kapely, väčšinou nechcem počuť celý nový album, ale skladby, ktoré mám rád. Samozrejme aj niečo nové, ale nechcem byť doslova zavalený novým materiálom...

Nie, mne sa koncert páčil. Myslel som to tak, že veľa starých skladieb si už naživo hral nespočetne krát až do omrzenia...

Nemôžem nepovedať, že ma občas pri pohľade na playlist nenapadlo: „Bože môj, už zase?“. Ale vo všeobecnosti, keď skúšame tak, ako vlastne aj teraz pred ďalším turné, pýtam sa kapely, ktoré skladby by chceli hrať a nehrávame veci, ktoré nás nebavia. O žiadnej skladbe nemôžem povedať, že už pre mňa po toľkých rokoch nič neznamená a som na to pyšný. Nechcem sám seba vychvaľovať, ale niečo som dosiahol, niečo to znamená. Ale možno je to aj tým, že som za dvadsať rokov ešte stále nedospel... (smiech). Niektoré skladby po rokoch žijú vlastným životom a keď ich stále dokážeš na koncerte precítiť a presvedčivo zahrať, fungujú výborne. Na tomto turné zase chceme prísť s tvrdšou produkciou, myslím na spôsob „Year Zero“

Na „Year Zero“ ma zaujala (okrem iných) jedna vec. Tak ako je „Downward Spiral“ charakteristickým reprezentantom deväťdesiatych rokov, „Year Zero“ akoby bol podobnou udalosťou, typickou pre túto dekádu, prípadne blízku budúcnosť. Po hudobne i textovej stránke výborne reflektuje aktuálne trendy a dianie. Stretávajú sa na ňom rôzne vplyvy, často znie takmer tanečne, niekedy dokonca ovplyvnene hip-hopom, niektoré skladby pripomínajú skôr remixy a mne osobne v niečom pripomenul remixové EP „Fixed“. Oveľa menej sa sústreďuje na tradičné rockovejšie a gitarové prvky. Prečo vlastne taká výrazná zmena v porovnaní s tak trochu rekapitulujúcim „With Teeth“?

Čiastočne je to spôsobom, akým som písal tento materiál. Na turné som mohol tvoriť len na laptope, v zákulisí, v tourbuse, v hotelovej izbe... Nebolo možné nahrať gitary alebo živé bicie. Mal som ale v laptope veľa rôznych automatov a zároveň mám rád aj tanečnú hudbu. Chcel som teda spraviť trochu tanečnejšiu a elektronicky znejúcu dosku, proste ma to bavilo. Nemôžem povedať, že na začiatku som si povedal, že spravím hlučný a tanečný album, retrospektívny alebo rockový... Jednoducho som použil všetko, čo sa mi v tej chvíli páčilo. Postupne to začalo naberať svoju vlastnú. Tiež som skúšal pre mňa nový spôsob tvorby a spájania jednotlivých kúskov hudby. Sústredil som sa viac na rytmus a tanečnosť. A súčasne, keď mal tento album hovoriť o veľmi vážnej téme, dajme tomu o konci sveta – nech to má dobrý, všetko umocňujúci tanečný rytmus. Od toho sa to potom ďalej odvíjalo, bola to zábava. Nemyslím, že ďalší album bude podobný. Nie preto, že nie som spokojný s týmto, ale preto, že chcem, aby ma to za každých okolností bavilo. Keď budem znudený, alebo nebudem pri tom nič cítiť, ďalší album bude tiež taký. Potom s tým ale prestanem a vyberiem sa inou cestou.