Žiadne falošné sympatie k jednej z najrešpektovanejších deathových kapiel minulej dekády. Žiaden bodík navrch za zásluhy. Nie. „Rise To Ruin“ chutí ako druhýkrát vylúhovaný čaj. Už comebackovým „La Muerte“ (2005) čerpali GOREFEST inšpiráciu vo vlastných nahrávkach z prvej polovice deväťdesiatych rokov. Pritom mali Jan Chris De Koeijer a spol. našliapnuté k pretvoreniu vlastnej hudobnej podoby. Dokonca sa im to skvele darilo. Doskami „Soul Survivor“ a „Chapter 13“ sa vymanili z ortodoxných vôd death metalu a ponúkli fascinujúcu exkurziu smerom k death’n’rollu a špinavej textovej poetike. Návraty, návraty...ach tie návraty, chce sa mi parafrázovať jednu slovenskú popovú hviezdičku rokov osemdesiatych.

Technicky je „Rise To Ruin“ prevedený špičkovo, po formálnej stránke všetko klape, zvuk je masívny. Kapela oproti „La Muerte“ pridala na rýchlosti a do svojho prejavu natlačila maximum vzdoru a nechutenstva voči okolitému (spolitizovanému) svetu. Celkový výsledok je síce presvedčivejší ako u predchodcu, ale rovnako mu chýba punc úprimnosti.

Úvod albumu obstaráva divoký protest song „Revolt“. Skladba sa nesie na jednoduchom punkovom riffe a pripomenie ranú tvorbu GOREFEST . Po vypätej death metalovej pasáži prichádza radikálne zvoľnenie, akési čakanie na ďalšiu explóziu hnevu. Stačí si spomenúť na niektoré skladby z „False“ („State of Mind“, „Reality When You Die“), tie niesli veľmi podobné črty. Ako vykopávacia skladba funguje „Revolt“ výborne a je asi aj najsilnejšou na celom albume. Titulná „Rise To Ruin“ ponúka okrem pravoverného deathového groovu prekvapujúco aj malý výlet do blackmetalových vôd. „Whores Of Babylon“ začína nekompromisnou „sypačkou“. Bohužiaľ jej najmarkantnejšími rysmi sú jej dĺžka a práve rýchlosť. Kompozícia sa zdĺhavým opakovaním fádnych gitarových riffov a neustálym vykrikovaním „Nothing will be the same anymore“ stráca sama v sebe a pôsobí nudne. Skladbu nevytrhne z priemernosti akustický predel, následné zvoľnenie, ani Koejierove vyznanie, že sme generáciou kacírov - babylonských kuriev. Všetko toto už bolo nahrané, vydané, počuté... A bohužiaľ vtedy to znelo lepšie, omnoho lepšie.

Nedá sa povedať, že by „Rise To Ruin“ bol úplný prepadák. Je minimálne o krôčik napred oproti predchodcovi „La Muerte“, ale za pôvodnou tvorbou GOREFEST zase výrazne pozadu. Hudba holandského kvartetu má síce aj po rokoch nezameniteľnú formu, obsah ale bohužiaľ pokrivkáva.

Fanúšikovia hudobných návratov „ku koreňom“ túto recenziu pravdepodobne roznesú na kopytách. Buďme k sebe ale úprimní: všetko, čo nám GOREFEST v novom tisícročí ponúkajú, sme už počuli pred viac ako desaťročím. Keď sa sympatickí Holanďania na sklonku deväťdesiatych rokov porúčali zo scény, vraveli niečo o vyčerpaní nápadov a nedostatku inšpirácie pre ďalšiu tvorbu. Svojmu vyjadreniu mohli radšej zostať verní.