OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ranu pod pás utrpelo jedenáste pokračovanie Apocalypse Festu v deň konania, keď v dôsledku ťažko uveriteľného organizačného lapsu a následného zrušenia brnenského Hell Festu odriekli THE OCEAN aj druhú časť československej časti turné a dva ušetrené dni sa rozhodli stráviť doma v Nemecku, ktoré zástavky „u nás“ lemovalo.
Plánované zaradenie dvoch zaujímavých mien na koncertnú súpisku sa tak ukázalo ako prezieravý krok. Talianske (momentálne) trio EPHEL DUATH si po vystúpení na ôsmom ročníku Brutal Assaultu vybudovalo v Česku a na Slovensku takmer kultový status. V meniacej sa zostave kedysi blackmetalového ansámblu je jedinou konštantou gitarista Davide Tiso a od vydania pre novú éru kapely zásadnej dosky „The Painter’s Palette“ aj nepredvídateľný spevák Luciano George Lorusso, so vstupom na pódium sa meniaci na neriadenú strelu. Za bicie so stojanom na noty sa posadil Andrea Rabuini, koncertný záskok za Sergia Pontiho, basa chýbala. EPHEL DUATH sa prezentovali ako jedna z mála skupín, ktorá si môže dovoliť onálepkovať vlastnú tvorbu pôvodným významom slova „progress“. Doslova explozívna zmes virtuóznej, najazzlej rytmiky a sedemstrunnej gitary, hardcorového revu a šialenej pôdiovej show Luciana George Lorussa na mňa zaberá hlavne naživo. EPHEL DUATH sú zjavením, ktoré treba vidieť a zažiť – inteligentná muzika (a zmysel pre mieru), práca s publikom, prenos schopnosť prenosu zdravej agresivity na poslucháča a sympatická skromnosť mimo pódia (premietnutá do aj na slovenské pomery nízkych cien merchandise, predávaného samotnými členmi kapely) sú vlastnosti, ktoré nezdobia každý spolok. Talianski blázni v Trnave zanechali dobrý dojem. Som zvedavý, ako ich priaznivci zareagujú na aktuálny album „Pain Remixes The Known“, ponúkajúci dubové remixy skladieb z predošlej radovky.
V čase, keď sa pódium uvoľnilo pre osamotené hlavné hviezdy už mali svoje odpracované DEPRESY, EMOR i domáci CHEMOTHERAPY. Kým poslední menovaní svojím tradičným, nepríliš ambicióznym deathmetalom akurát rozohriali aparatúru, oravskí (post)hardcoristi EMOR prekvapili veľmi príjemne. Introvertný HC/sludge/metal, ktorého semienko zasiali legendárni NEUROSIS (a ktorého vlajku v bývalom Československu nesú najvyššie LVMEN), začína pomaly dozrievať aj na Slovensku. EMOR sa neradia medzi novátorov, i keď zaradenie slovensky spievaných skladieb alebo detaily ako pôsobivá hra sláčikom na gitaru, donútili zbystriť už beztak nabudenú pozornosť. Celý set sa plynule pohyboval na hrane hardcorovej, výbušnej tvrdosti a post-rockovej náladotvornosti, pôsobil zovreto a kompaktne. Energia, ktorú EMOR do svojej hudby vložili, akoby bola uzavretá v tlakovom hrnci – skrývala sa pod pokrievkou a dostávala sa von po akurátnych dávkach, tak, aby celá masa nestratila na teplote.
Zato DEPRESY akoby stále fungovali zakonzervovaní v roku 2003, keď sa za nemalého záujmu fanúšikov vrátili na scénu. Nové skladby sa do repertoáru výraznejšie zapracúvajú až tento rok; výmena na poste druhého gitaristu priniesla viac melodiky, no základ ostal rovnaký. Naživo značne pritvrdený a zosurovený death/black podfarbený klasickými organovými registrami kláves dnes pôsobí trochu archaicky a časté koncertovanie DEPRESY trochu ubralo na „exkluzivite“. Nové CD odhalí, či majú Trenčania ešte čo povedať, faktom je, že v Trnave zneli až na nevyvážený zvuk, ktorému padol za obeť Vesperov spev, kompaktnejšie ako ostatné dva-tri razy, keď som ich mal možnosť zhliadnuť. Napriek tomu mám dojem, že DEPRESY svoj obrovský potenciál nedokážu naplno zužitkovať a bežia už dlhšie na akýsi zotrvačník.
V kocke sa koncert vydaril (a pripomenul dávne časy, keď sa na jednej akcii postretávali „všetci“). V stiesnených a zle nasvietených priestoroch trnavského Art Klubu sa podarilo vyčariť solídny zvuk, jedinou vážnejšou škvrnou je vyššie spomínaný zásah oceánskej „vis maior“. Podľa aktuálneho rozpisu turné sa THE OCEAN majú ukázať šiesteho novembra vo viedenskej Arene, ostáva dúfať, že aspoň tento reparát sa uskutoční.
Apocalypse Festy pokračujú v rýchlom tempe: 21. septembra v Bratislave, 16. novembra a štyri dni pred Štedrým dňom opäť v Trnave.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.