THE CURE - Songs Of A Lost World
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Sú ľudia, ktorí nadávajú na pop bez toho, aby ho poznali viac než v povinnej dávke, ktorej sa nevyhne ani úplný ignorant médii. Potom sú tu ešte skupinky, ktoré sa hádajú o to, či je pop žánrovo vymedziteľný, alebo je ním jednoducho všetko, čo sa ocitne na prvých priečkach rebríčkov. Kylie Minogue si kedysi prevzala akúsi cenu MTV so slovami: „Pop už nie je nadávka!“ Paradoxne však pravdivosť tohto citátu dokazujú úplne iné albumy, než tie vydávané kráľovnami, princeznami, grófkami a čo ja viem napríklad aj arcivojvodkyňami žuvačkového popu. V pomyselnom popovom kráľovstve by bola Kate Nash zrejme tak maximálne chyžná vo vidieckom sídle. To je zároveň na jej debute „Made Of Bricks“, jednotke britského albumového rebríčka, to najkrajšie.
Zo všetkého najskôr znie ako nízkopoložená Suzanne Vega, vzápätí sa prejaví ako hravá a drzá Angličanka z predmestia, do ktorej sa poslucháč okamžite zamiluje. Vo fantasticky podarenej singlovke „Foundations“ sa dokáže behom sekundy zmeniť z papuľnatej držky na zraniteľné dievčatko, to všetko s uši ťahajúcim cockney akcentom, vďaka ktorému ste v textovom konflikte, opisujúcom zlomyseľné naschvály znudenej girlfriend, okamžite na jej strane. A to ste v odhaľovaní všetkých tvárí Kate Nash iba na začiatku.
To najpodstatnejšie, čo z „Made Of Bricks“ robí dokonalý popový album, je nespoliehanie sa na dokonale fungujúce. Všetky pop-friendly žánre, od rock’n’rollu, cez folk, r’n’b, punk až po tanečnú hudbu sú skombinované v relatívne originálnom pomere a umiestnené na základy, za ktoré by si producent tohto albumu mohol kľudne napísať céčko v krúžku. Nad tým všetkým kraľuje charizmaticky pestrofarebný hlas speváčky, ktorej frázovanie a ľahkosť, s akou sa so svojim zlatom v hrdle pohráva musia byť darom zhora, pretože naučiť sa to takto za tak krátky život by sa to nestihol ani ten najusilovnejší pracant.
Pomáhať si Lily Allen a Feist, s ktorými má toho Kate Nash zrejme spoločného najviac, pri bližšom pohľade nepomôže. Na prvú menovanú je Kate príliš „alternatívna“, na druhú zase príliš hravá. Ak by sme hľadali dostatočne dlho, určite nájdeme dokonalý opis, odkiaľ si čo Kate Nash požičiava, vzduchom by lietali mená ako Norah Jones, Regina Spektor, Dido či Skye Edwards, no nikam by sme sa nedostali. Oveľa dôležitejšie je, že vznikol unikátny popový album, ktorý ide nielen počúvať, do dá sa doň krásne započúvať. Neviditeľná žánrová gilotína, ktorá sa nad albumom vznáša napovedá, že aj „Made Of Bricks“ je v konečnom dôsledku iba produktom na túto chvíľu, určite na jednu celú sezónu. Zrejme tomu tak bude a akokoľvek dobre sa teraz počúva, jedného dňa sa zrejme vyčerpá úplne. Dnes je však dnes a pokiaľ ktokoľvek z nás potrebuje aspoň na krátku chvíľu trochu obyčajného entertainmentu, „Made Of Bricks“ je album, za ktorého počúvanie by sa snáď nemusel hanbiť ani fajnšmeker. Hnusný vypočítavý pop, zatuchnuté semenisko komerčnej prázdnoty, ďakujeme ti za tieto dary.
Hravý popík, na ktorý sa nedá povedať jediného krivého slova.
7,5 / 10
1. Play
2. Foundations
3. Mouthwash
4. Dickhead
5. Birds
6. We Get On
7. Mariella
8. Shit Song
9. Pumpkin Soup
10. Skeleton Song
11. Nicest Thing
12. Merry Happy / Little Red
Made Of Bricks (2007)
Vydáno: 2007
Vydavatel: Fiction
Stopáž: 55:45
Produkce: Paul Epworth
Trochu mi uniká prečo je vôbec na metapolise recenzia na niečo také ako Kate Nash.. Nič v zlom, ale týmto žánrom sa zaoberá množstvo iných stránok.. Ale čo sa albumu týka, výborne sa to počúva, dosť chyľavý spev (aj pre ten Katein sexy londínsky akcent) a hlavne sa na to vôbec netreba sústrediť.. takže zhrnutie : "celkom fajn oddychovka"..
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.
Čistý death/doom. Špinavý, jeskynním marastem až po krk nasáklý. Ale také spíše jednoduchý, držící se jako klíště žánrových standardů bez nejmenší ochoty alespoň základně experimentovat. Co mu však nechybí, je tolik potřebná neotesanost a hrubozrnnost.
Nejvíce přístupná deska GAEREA. Portugalci sice stále preferují rychlá tempa, ale materiál zároveň různě zahlazují, kudrnatí a zjemňují. A vesele do něj integrují jeden post-metalový prvek za druhým. Black metal pro masy, nicméně velmi pěkně složený.
(Raw) blackmetalový projekt z pokojíčku se vším všudy. Tentokrát za materiálem stojí osoba pohlaví něžného. Slyším za tím trochu SATANIC WARMASTER, SARGEIST, ORDER OF NOSFERAT a nebo také WINTER LANTERN. Jednoduchá, leč dobře poslouchatelná deska.
Debutové album hardcore kapely, která je složena ze členů ve svém žánru vyhlášených švédských skupin OUTLAST a VICTIMS. Dvacet minut nekompromisního nátěru brousícího až do oblasti crustu.