Ten starý pocit vlhkého pivničného chladu a kostnatých rúk sápajúcich sa zozadu na hrdlo je späť. Rok sa zišiel s rokom a mimoriadne produktívny mizantrop Malefic má na konte ďalší zásek, tentokrát – aspoň podľa obalu – v bielej farbe.

Len pramálo sa zmenilo na obsahu, platia všetky konštanty, definujúce XASTHUR. Ťažko prehryznuteľná stopáž opäť atakuje limit CD (japonská edícia zatĺka klinec do rakvy bonusovým diskom s ďalšími štyridsiatimi minútami agónie), tlmený, monotónny a zlovestný zvuk vyšľahaný z pomalých disonantných gitarových riffov a Maleficovho upozadeného škrekotu, znejúceho akoby „spoza rohu“ sa takisto zmenil len pramálo. Opäť mám pocit, že takto nejako vníma zvuky sveta omámené telo, z ktorého s litrami krvi mizne cez ranu na hrdle život – a prichádza limbo, začiatok tunela bez konca. Albumy XASTHUR je treba počúvať trochu inak; i keď som si vedomý, ako alibisticky toto odporúčanie môže znieť, tento one-man band je predstaviteľom takého blackmetalu, ktorý má s pôvodným významom žánru spoločné len málo (a vyrastá z odkazu BURZUM na jednej a black-doomových začiatkov KATATONIE na druhej strane). Upozadenie inštrumentálnych „výkonov“ a jediný cieľ – amorfná, psychedelická masa zvuku, zameraná na jediný bod v mozgu poslucháča – ukazujú na omnoho viac spoločných čŕt s ambientom a podobnými žánrami. Dalšou špecialitou XASTHUR je absencia ideologického zafarbenia – kým estetika loga odkazuje na (black)metalové žánrové pravidlá, názvy skladieb ako „Worship (The War Against) Yourself“ alebo „The Only Blood That Pours Is Yours“ režú akurát a doslova do vlastného. Neodpustím si však poznámku, že za nimi vidím trochu ironického úškrnu.

Hodnotenie jednotlivých albumov tohoto „diletantského génia“ amerického blackmetalu tak do veľkej miery závisí na tom, ako ľahko (a či vôbec) sa do jeho siete necháte lapiť. Kým minuloročná doska „Subliminal Genocide“ na mňa pôsobila nanajvýš ubíjajúco, „Defective Epitaph“ opäť zabral. Možno je to ozvláštnením zvuku, o ktoré sa postarali tentokrát prevažne živé bicie (zahraté až iritujúco začiatočnícky, no v konečnom dôsledku zapadajúce do hnilobnej atmosféry albumu) a zbastardelé zvuky violončela, možno je to tým, že dávka sériovo produkovaných skladieb so signatúrou Malefic pre rok 2007 je skrátka o čosi kompozične lepšia – nosné linky držia pozornosť počas celých sedemdesiatichpiatich minút a na miestach, kde strata dychu hrozí najakútnejšie, nastúpia aranžérske drobnosti v podobe až prekvapivo krehkých, čistých a čitateľných pasáží – melódia „Unblessed Be“ sa dá pískať! A možno je to tým, že jeho nenávisť k celému svetu (hraná či skutočná) ho dotlačila k úplnej izolácii a stopercentnej koncentrácii na jediný projekt, ktorému sa Scott Conner dnes venuje.

„Defective Epitaph“ môže byť dobrým štartovacím bodom do dnes prominentného USBM štýlu, ale takisto dokáže uspokojiť znalcov Maleficovej tvorby. S labelom, akým je Hydrahead za chrbtom je zaručené, že o XASTHUR ešte budeme počuť. Kým „Subliminal Genocide“ sa nieslo na vlne „hype“, novinka opäť stojí na vlastných nohách... zakončených diabolským kopytom.

There is no one to thank, fuck you. No contact address. No interviews.
The lyrics are unavailable upon request.