Keď RADIOHEAD vydávali predošlú radovku „Hail To The Thief“, narobilo sa veľké haló z toho, že sa ešte pred vydaním ocitla na internete (v tom čase to ešte nebolo také bežné ako dnes). Možno až sa bude o pár rokov písať o okolnostiach vydania „In Rainbows“, už sa nad tým nikto ani nepozastaví. A ak áno, s povinným dodatkom, že v roku 2007 to ešte také bežné nebolo. Bez ohľadu na to, čo si myslíme o šikovnom promo ťahu, asi všetci uznáme, že to, čo sa momentálne okolo albumu deje, je revolúciou v oblasti vydávania a predaja hudby. Čo sa však zdôrazňuje menej je fakt, že ide najmä o revolúciu v oblasti hudobnej promotion, o ktorej sa RADIOHEAD vyjadrujú, že ju nemajú.

Isteže majú, dokonca najlepšiu zo všetkých. Je úplne samozrejmé, že nový album takej ikony, akou RADIOHEAD v súčasnosti sú, by upútal pozornosť všetkých hudobných médii a všetko by teda mohlo ísť podľa tradičných procedúr. „In Rainbows“ však najprv vyšiel na internete a poslucháč si mohol sám určiť, akú cenu zaň zaplatí (autor tejto recenzie si ho napríklad kúpil za závratných nula libier), mp3 súbory navyše nemali žiadnu ochranu – ostatne, načo aj? Pokračujeme ďalej: každý obyčajný fanúšik sa k nahrávke dostal v presne rovnakom čase, ako hudobní publicisti. Nečítal teda dopredu žiadne recenzie a album mohol počúvať ako absolútna tabula rasa. A tu už pomaly začína svitať. V takomto postupe sa totiž dá rozšifrovať napríklad aj nápad, že recenzie a názory múdrych hláv tým pádom značne stratia na hodnote a prestanú byť podstatné. Poslucháč v konečnom dôsledku musí oceniť úžasný nápad, akým ho jeho obľúbená kapela presvedčuje, že je pre ňu najdôležitejší zo všetkých (čo je posolstvo, ktoré bežná reklama predáva dnes už čoraz ťažšie). Albumu sú aj tak plné média, hovorí sa o ňom... A pritom je vlastne úplne nepodstatné, či je dobrý alebo zlý. Uverí niekto zlej recenzií? A potrebuje ju vôbec, keď dostal svojho zubatého „koňa“ darom? Geniálne.

Mimochodom, na druhý deň po uvedení albumu priniesol portál Gigwise.com informáciu o tom, že sa ho „predalo“ 1,2 milióna kópii.

Osobne by som bol oveľa radšej, kebyže novinka RADIOHEAD pôsobí skôr než obchodná, ako hudobná revolúcia. Nemám pochýb o tom, že sa zapíše do histórie a v konečnom dôsledku bude úplne jedno, že „In Rainbows“ odborníci nebudú považovať za jeden z najlepších albumov hudobnej histórie, ako tomu je u „The Bends“ a „OK Computer“. Pritom, podobne ako u „Amnesiac“ či „Hail To The Thief“ by ním nemusel byť. Stačilo by, ak by sa dodržala tradícia toho, že nech si v ktorejkoľvek chvíli vezmete akýkoľvek album RADIOHEAD, máte záruku, že počúvate majstrovsky zvládnutý unikát. „In Rainbows“ je majstrovsky zvládnutý album po všetkých stránkach a bezpochyby skvelé dielo, ktorého kúpu (až k nej príde) nebude nikto ľutovať. Problém je v tom, že nie je unikátom. Vykazuje skôr znaky súčasných „zaslúžilých“ albumov, ktoré skôr ako albumy jednotlivých štvorminútových vrcholov sú vrcholom jedným, štyridsaťminútovým. Napriek tomu, že znie úplne inak, Yorkeov „Eraser“ mu toto špecifické teritórium zabral ešte minulý rok. A ak čosi albumom RADIOHEAD naozaj nesvedčí, je to tlačenie sa niekde v spoločnosti iných. Doteraz sme boli zvyknutí inak. Počúvanie „In Rainbows“ je o známom pocite, že takto majú znieť RADIOHEAD a takto je to aj dobre, neprítomnosť okamžitých lapačov pozornosti a otváračov úst, akými kedysi boli „Street Spirit“, „Karma Police“, „How To Disappear Completely“, „Pyramid Song“, či „Go To Sleep“, však aj tak zamrzí. Pri novinke sa dá hovoriť azda len o „druhoradých“, rastúcich a skvelých, no nenápadnejších veciach, aké u mňa osobne symbolizuje napríklad computerovská „Lucky“.

„In Rainbows“ je bohužiaľ aj albumom plným citácii z vlastnej vitríny. Ako na kolotoči sa pred ušami opakujú momenty povedomé z minulosti. Nie síce požičané z notoricky známych vecí, no aj tak. Je mnoho veľkých kapiel, ktoré v istom momente prestali napredovať a začali už iba zdokonaľovať, alebo aspoň nepodliezať nastavenú latku. Ak sa sem dostali aj RADIOHEAD, treba si to povedať. Predstava, že zo svojej minulosti majú čo zdokonaľovať znie absurdne a na druhej strane majú tú svoju latku dosť vysoko na to, aby ich museli na najbližších dvoch albumoch riešiť nejaké slepé uličky. Chcieť však nie je zlé.

P.S.: Všimol som si, že na každom nepárnom albume RADIOHEAD bola doteraz vždy najzásadnejšia druhá skladba („Creep“, „Paranoid Android“, „Pyramid Song“). Aj „Bodysnatchers“ mi do uší udrela okamžite. Isteže je skvelá. Nikdy som si však nemyslel, že RADIOHEAD vystrúhajú takúto poklonu práve U2.

Najlepšie skladby:
Bodysnatchers
Faust Arp
Videotape

Bude sa vám páčiť, ak máte radi:
RADIOHEAD