Všetko, čo dodnes kalifornskí pohrobkovia SLEEP vydali, akoby bolo rozvíjaním jedinej skladby, úplne v intenciách názvu debutového albumu, „Variations On A Theme“. Aktuálna nahrávka je opäť pomenovaná trefne: „Pilgrimage“ je len treťou zástavkou na púti s cieľom, ktorý sa zjavil len Alovi Cisnerosovi a Chrisovi Hakiusovi.

Ala Cisnerosa som mal možnosť vidieť na tohtoročnom Donaufestivale. Nedlho potom, čo so strnulým výrazom maximálneho sústredenia preplával vlastným setom sa zamiešal do davu; trhané pohyby a neprítomný výraz boli akoby dedičstvom časov, keď SLEEP nahrávali monumentálneho „Huliča trávy“ – pomník psychedelického stoner metalu, rastafariánsky miešajúci Ježiša a marihuanu.

OM sa religióznymi inšpiráciami netaja – i keď tentokrát siahajú od kresťanstva až po ázijské meditácie. To, že OM majú sakramentsky blízko k pinkfloydovskej dvojke „A Saucerful Of Secrets“, som už spomínal v recenzii na predošlý album „Conference Of The Birds“. Hneď úvodná, titulná skladba je nesmierne podobná „Set The Controls For The Heart Of The Sun“, ale som presvedčený, že je to podobnosť spirituálna – akoby sa most ponad tých tridsaťdeväť rokov, ktoré delia obe nahrávky, konečne dočkal zakončenia.

Kompozície na „Pilgrimage“ sa dočkali relatívneho skrátenia – čosi viac, ako polhodina hracieho času je rozdelená na štyri stopy, načaté a zakončené jednou témou a textovo plynúce bez prerušenia. Hlavnou poznávacou značkou OM je úsporné nástrojové obsadenie – basa, hlas a bicie nepotrebujú žiadne dodatočné barličky. Legendárny Steve Albini, ktorý je podpísaný pod zvukom dosky, pracoval hlavne s čistým materiálom minimálne zefektovanej basgitary, starajúcej sa o melódie spôsobom, ktorý ma fascinoval už na predošlom počine OM. Vnútorný vývoj skladby akoby neexistoval na ploche polminúty, minúty, dvoch... no zrazu počúvate úplne iný motív, vynoriaci sa zdanlivo odnikadiaľ, no v skutočnosti vystavaný notu po note z toho predošlého. Monotónnosť OM sa skladá z drobných detailov, a i keď Cisneros nie je žiaden virtuóz, dokáže vytvoriť podmanivú, snovú psychedelickú atmosféru, ktorá miesto aktívneho posluchu pomaly ponára poslucháča do príjemného polospánku. Pojem „stoner metal“ je len historickým vodítkom, zaradením z núdze.

Na „Pilgrimage“ je len minimum dynamických zmien, na všetko akoby bolo dosť času. Mantrický, monotónny Cisnerosov spev deklamuje ťažko uchopiteľný príbeh a dáva mu exoticky „blízkovýchodný“ nádych biblických časov. To, že sa na „Pilgrimage“ neopakuje absolútna dokonalosť, akú sa OM podarilo vteliť do „At Giza“ z „Conference Of The Birds“, vlastne ani nevadí. Premyslená jednotvárnosť albumu snáď zámerne potláča čokoľvek, čo by mohlo vyčnievať z jemnej štruktúry celku, filigránsky upradenej zo štyroch basgitarových strún.

Nemennosť obsahu, podobnosť designu a prezentácie jednotlivých položiek v nedlhej diskografii – to všetko robí z OM kapelu, ktorá akoby fungovala v inom rozmere, alebo aspoň disponovala schopnosťou uchopiť a ohnúť obvykle zbesilé tempo plynutia času. Bez ambícií a bez čakania na prelom sa posúva po jednej ceste. Už teraz je jasné, že ďalší album OM bude „rovnaký“ ako „Pilgrimage“. No keď si po sebe pustíte nahrávky, ktoré „nesusedia“, rozdiel je markantný. Ja tomu hovorím rafinovanosť.