Vyhýbať sa priamemu porovnaniu so SYSTEM OF A DOWN? Áno či nie? Hmmm, nie, to nejde. Takže rýchlo, stručne a jedným dychom, nech je to z krku – „Elect The Dead“ sa nevyrovná ani jednému albumu SOAD, napriek tomu sa stále jedná o veľmi kvalitnú nahrávku.

Prvé, čo na sólovom debute Serja Tankiana upúta je fakt, že sa vyzneniu svojej domovskej kapely nevzďaľuje natoľko, ako by to snáď zainteresovaný fanúšik čakal. Niežeby sa jednalo o bohapustého pokračovateľa SOAD, ale rukopis skupiny je všadeprítomný. Snaha o nájdenie vlastných výrazových prostriedkov sa však libanonskému rodákovi uprieť nedá. Tankian vsadil na pokojnejšie rockové vody, celou doskou sa nesú zvuky sláčikových nástrojov a dominanciu Malakianovej gitary preberá (aj keď nie tak úspešne) klavír. Tankian sa podľa očakávania odtrhol v textovej časti. Dáva voľný priebeh svojim názorom na politiku americkej vlády, jej pôsobenie v Iraku, na svetovú hrozbu číslo jedna – terorizmus, sociálnu nespravodlivosť alebo na konzumný spôsob života. Sú to síce všetko témy, z ktorých sa stalo klišé, ale práve Tankian je jedným z umelcov, ktorí ich omieľajú už dávno, a to aj mimo svoju muzikantskú tvorbu. O snahe využívať ich na zvýšenie popularity snáď nemôže byť ani reči. Na druhej strane sa Tankian nepochopiteľne kĺže po povrchu, akoby skôr hľadal vhodné slovo do rýmu, než hĺbku myšlienok.

„Elect The Dead“ začína výstražným zvukom alarmu v úvodnej „Empty Walls“. Nie je to žiadna náhoda, celý album je akýmsi varovaním pred smerovaním súčasného sveta a jeho leitmotívom môže byť pokojne práve siréna. Presne tak naliehavý je aj gitarový riff prvej skladby. Pokračuje vo vystríhavom kvílení a vytvára normu napätia, ktorá sa nesie celu doskou. Neznesiteľná ľahkosť bytia, ktorá si sem-tam povyskočila v SOAD, je zatlačená do kúta spolu s jej imaginatívnosťou a do popredia viac vystupuje naliehavosť krutej reality. Výsledkom je, že album nie je príliš bohato navrstvený hudobnými nápadmi, ale skôr inklinuje k rockovej/metalovej jednoduchosti. Metalová naštvanosť dostáva zelenú aj v úvode „The Unthinking Majority“, Tankian ale nezabúda ani na obligátne orientálnu gitaru. Hlavnú úlohu v nasledujúcej „Money“ hrá klavír, do popredia po prvýkrát vystupuje výraznejšie aj sláčiková sekcia. Skladba má takmer baladický nádych, kým nepríde refrén, ktorý stojí svojou divokosťou v úplnom protiklade k jej zvyšku. Rozpisovať sa o kvalitách Tankianovej najväčšej devízy, jeho hlase, je rovnako nezmyselné ako nosenie dreva do lesa. Predsa ale jeho sugestívna plačlivosť, napríklad v lyrických častiach „Saving Us“, je úchvatná. Serjov spev nie je na „Elect The Dead“ ani zďaleka taký šialený ako v niektorých piesňach SOAD a skôr inklinuje k „civilnejšiemu“ prejavu. Dramatické zmeny - výkriky, škrek, následný šepot a vzápätí extatické jačanie sa ocitli za dverami, zostal spev samotný. S ním sa dá však krásne experimentovať, a to vie Tankian viac ako dobre. Po vypočutí „Lie Lie Lie“ by ho síce špecialita z krčného iste poslal miesto svetového turné na doliečenie nosohltana, ono to však s tou jeho hlasovou štylizáciou funguje vcelku zaujímavo. V záverečnej „Elect the Dead“ zasadá maestro ku klavíru, aby spolu s ním a za občasného sprievodu gitary vyronil posledných pár sĺz svojho sólového debutu.

Serj Tankian vzal svoj hudobný osud do vlastných rúk a patrí mu za to všetka česť. Chce to nemalú dávku odvahy odpútať sa od takej výraznej kapely akou nesporne boli (alebo dúfajme sú) SOAD. „Elect The Dead“ je presvedčivá nahrávka, ktorá síce nenamúti toľko vody ako albumy SOAD, ale rozhodne ani nezapadne prachom zabudnutia.