Vojna – jej podstata zostáva tisícročia nemenná, na druhej strane, vojnové prostriedky prinášajúce smrť a utrpenie prechádzajú búrlivým vývojom. Práve dosiahnutý stupeň mechanizácie zabíjania vo svetových vojnách je motívom albumu z dielne Marca Kehrena. To dáva tušiť ústup od tklivej melanchólie k brutalite a beznádeji v podobe veľmi kontroverzného holdu niektorým (poväčšine nemeckým) masovým prostriedkom zabíjania.

Tridsaťtri minút trvajúca cesta začína v útrobách koncentračného tábora – v jeho „Krematóriu“. Masívny vokál s trochou gitár patrične sprostredkuje bezútešnú atmosféru tohto miesta. Tento pocit komunikovaný textami plnými krvi a zabíjania spolu s jednoduchou hudbou však nevyprcháva, no prestupuje celou nahrávkou. „Warfare Machines“ sa tak stáva veľmi deprimujúco pôsobiacim celkom. Kompozično-inštrumentálna zložka je ale okresaná na absolútne minimum a jednotlivé skladby (s)padajú do primitívnych štruktúr black-doomovej rytmiky. Ústredným prvkom tak zostáva vokál, ktorý je možné bez problémov zaradiť k tomu najextrémnejšiemu, čo je možné vôbec počuť. Druhým aspektom sú texty, ktoré, ako som už naznačil, balansujú na veľmi tenkej hrane a je len otázkou interpretácie, kam je s nimi možné skĺznuť. Okrem množstva brutality je možné ako kontroverznú ukážku (vytrhnutú z kontextu) vybrať napríklad úryvok textu skladby „Napola“:

We grow by number, every day one joins under the swastika. Leaving behind the civilized world.
Every thought serves the cause, as we´ve been told many times. A proud to be Aryan

„Maneuvre East“ sa ďalej venuje nemeckému ťaženiu na východ, „MG-34“ je zas významný nemecký samopal. Práve vďaka pohľadu na vojnu z tejto strany dostáva album silne znepokojujúci charakter. Žánrovo prechádzame v strede k do svižnejšieho blacku zabiehajúcich skladieb („MG-34“, „Napola“), no celá mizéria prestupujúca každou minútou je završená v excelentnej záverečnej funeral doomovej dvojici „Nerve Agent“ a „Morphium“. V prvej menovanej primitívna rytmika dokonáva dielo skazy vdýchnutého nervového plynu a v zúfalom volaní: „What is left of me? Of me?“ sa agónia prenáša do umierajúceho tempa šepkaného záveru ťažkotonážnej „Morphium“. Dramatické zakončenie, podobne ako úvod, zanecháva veľmi kontroverzné pocity. Na jednej strane je silná atmosféra a rovnako silne depresívny charakter nahrávky. Na druhej strane je možné niektoré idey veľmi ľahko zneužiť a (dez)interpretovať, plus hudobná stránka rozmenená na drobné za veľa nestojí.

Uzavrieť to môžem tak, že „Warfare Machines“ je veľmi špecifický album. Na jednej strane exceluje vo vytvorení desivej a depresívnej atmosféry, na strane druhej pracuje s veľmi obmedzenými výrazovými hudobnými prostriedkami. To samozrejme môže byť pre niekoho plusom, u mňa, keď všetko zrátam, to bude tak na pomedzí.