Skutoční fanúšikovia EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN si v ostatných rokoch užívajú luxusnú „kingcrimsonovskú“ starostlivosť a možnosť investovať peniaze do fanklubových edícií a raritiek. Pre nás ostatných už od začiatku deväťdesiatych rokov funguje ten istý model: album raz za tri-štyri roky, takže prejedenie nehrozí. Len jedna tohtoročná zmena je viditeľná hneď: rúcajúce sa novostavby sa po rokoch rozišli s labelom Mute a „Alles Wieder Offen“ vychádza vo vlastnej réžii. Celý proces vedúci k vydaniu dokumentovala skupina na blogu a sprevádzalo ho nezvyklé množstvo internetových „komunitých“ aktivít – kompletný album sa stále dá vypočuť na Last.fm.

Inak je „Alles Wieder Offen“ na prvé vypočutie „len“ ďalším z rady. Kontinuitu s predošlými doskami – „Silence Is Sexy“ a „Perpetuum Mobile“ – predstavuje aj obal, digipak s kolážou nástrojov, ktoré si pre seba EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN vyrábajú a ktoré je počuť v pozadí väčšiny skladieb. Piesní vcelku „normálne“ rockových, ba až popových – tam, kde je v popredí pokojný, zamatový hlas Blixu Bargelda, ako v zvláštne kľudnej „Nagorny Karabach“: „Mesto je zahalené v hmle/Stojím na vrchu hory/V mojej tmavej záhrade/Vtlačený medzi dve nebá/V mojej vlastnej enkláve/Tam sa skrývam/V Náhornom Karabachu“.

Na druhom póle stojí hneď nasledujúca singlovka „Weil Weil Weil“, hypnotická, dunivá skladba s mantrickým, na hre so zvukmi slova postaveným zborovým spevom v refréne – na spôsob „Was ist ist“ z „Ende Neu“. Celý album je prešpikovaný rôznymi déjà vu, obrúsenými vďaka rozumným rozostupom medzi nahrávkami na príjemne znesiteľné minimum. Medzi ne patrí citácia z „Perpetuum Mobile“ v úvode „Let’s Do It A Dada“. Hneď po jej odznení sa táto priznaná pocta hnutiu dada, s ktorým EN kedysi začínali, odpichne do burácajúceho industriálneho maršu plného samplovaných zvukov, ťahaného vpred pulzujúcim rytmom Hackeho basy a Bargeldovým nezvykle dôrazným deklamovaním.

Novinka – ako prakticky všetky albumy z „kľudnej“ éry EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, poteší hlavne tých, ktorých baví vyzobávať detaily z úžasného zvuku. Bowieovská gitarová linka v pozadí „Ich Hatte Ein Wort“ je jedným z tých obyčajnejších – podrobné uvádzanie všetkých nástrojov v booklete otvára priestor pre skutočnú detektívnu prácu: ktorý zvuk patrí tryskovej turbíne, kde počuť modrý kýbeľ, čo je zosilnená kovová pružina alebo proste „domáci spotrebič“?

Pri tom všetkom je navyše „Alles Wieder Offen“ vyrovnanou kolekciou, natoľko silnou, že najlepšia skladba môže prísť luxusne na záver: „Ich Warte“ je z tých piesní, ktoré „nesú“ albumy – podobne ako titulné veci z oboch predošlých radoviek. Gradujúca skladba s intímnym textom o „čakaní na chvíľu, keď nebude na čo čakať“ je skutočným vrcholom dosky, ktorá je určite viac, než ďalšou položkou do diskografie tejto zásadnej skupiny.