SHINING – alebo ako sa piatimi albumami vyšplhať z úplného podzemia do ostrého svetla pozitívnych kritík a „všeobecného uznania“. Tak by mohlo znieť zhrnutie príbehu despotického blázna Kvarfortha a jeho neustále sa meniacej družiny. Symptomatické je, že zatiaľ posledná turbulencia v zostave sa udiala po dnes už legendárnom koncerte v domovskom Halmstade, počas ktorého došlo na bitku s publikom, aplikáciu žiletiek na oboch stranách pódia a možno, len tak mimochodom, aj na hudbu (o tej sa ale nikde nikto nezmieňuje).

Asi si viete predstaviť, s akými očakávaniami som sa vybral na koncert týchto Švédov, nezriedka označovaných za „blackmetalových OPETH“. SHINING (spolu so SKITLIV a HELLSAW, ktorých som prepásol, alebo, lepšie povedané, z programu vynechal) križujú Európu na turné nazvanom „Razors Across Europe“. Fakt, že koncertný itinerár je napchatý na prasknutie sa zrejme podieľal na tom, že vo Viedni išlo viac o efektný cirkus, než balansovanie na hranici ozajstného sebapoškodzovania – predsalen, i tie posledné zbytky rozumu Niklasovi museli napovedať, že rezať sa dvadsaťkrát za mesiac je príliš. Krv bola teda tentokrát umelá, z dvojlitrovej PET-ky, a jej nemalá časť bola adresnými pľuvancami servírovaná priamo do publika (autorove šatstvo potvrdí), na žiletky a črepy nedošlo vôbec.

Na druhej strane v tesnom, zadymenom Escape bolo niečo, čo ani na extrémnych koncertoch necítiť často. Akési ťažko definovateľné napätie a nervozita viseli vo vzduchu medzi Kvarforthom, jeho takmer nehybnými spoluhráčmi a tichým, snáď zaskočeným publikom. Niet najmenších pochýb, že Niklas Kvarforth Olsson svoju rolu hrá – hrá ju ale bez kompromisov, s nebezpečným zanietením a vyžíva sa v nej (nečudo, že história SHINING je sledom striedania vydavateľov, spoluhráčov, konfliktov s autoritami, siláckych vyhlásení plných jedovatej síry či kúskov vypočítaných na efekt, akým bolo minuloročné „zmiznutie“ Kvarfortha). Sledovanie koncertu z „pitu“ zaváňalo fanatizmom – Kvarforthove objímanie divákov počas skladieb, pľutie krvi a Jacka Danielsa ku koncu prerástlo do zahasenia cigarety na paži návštevníčky či odvety divákovi, ktorý na pódium hodil kelímok piva. Spevák si očividne vychutnával striedanie extrémne submisívneho a dominantného správania, vrelé ďakovačky a úsmev striedal z pohľadom, ktorého záblesk pálil a štípal aj v piatom rade od pódia. Nebola to príjemná show – otvorená otázka znie, či našťastie, alebo bohužiaľ. Negatívna atmosféra kulminovala počas vstupu obrovitého, v kapucni zahaleného Maniaca (ex-MAYHEM, SKITLIV), ktorý sa po odškriekaní svojho partu vyrútil do publika a s razanciou buldozéru si prerazil cestu von.

Po hudobnej stránke SHINING vsadili na podobný model, ako MAYHEM počas svojho nezabudnuteľného vystúpenia na Brutal Assaulte 2006: skupina so sklonenými hlavami a zaťatými pohľadmi celý čas len doprevádzala excentrického frontmana. MAYHEM sa však pred rokom a pol podarilo vytvoriť pôsobivejší dojem – hudba SHINING je v svojej podstate rezignovane kľudná, energiu skôr berúca, než dávajúca. Navyše väčšina fines z dosky je na koncert neprenositeľná – ostal len Kvarforthov výborný a variabilný spev. V dynamickejších skladbách, akou je „Svart Industriell Olycka“, sa ukázalo, že Jarle Byberg (URGEHAL) Hellhammerov strojový pulz nenahradí.

Napriek všetkému tých osemdesiat minút stálo za to, i keď išlo o zážitok z druhu „raz a dosť“. To, že po záverečnej „Submit To Selfdestruction“ z rovnomenného debutového EP nikoho ani nenapadlo pýtať si prídavok však dokazuje, že mizantropovi Kvarforthovi to vyšlo. Pozitívne prijatie koncertu by ho totiž asi skazilo – hlavne kapele.