Marketingové zákony silne držia kormidlo vkusu aj v žánroch, ktoré ich fanúšikovia radi označujú za minoritné (a tí ostatní o nich ani nevedia). Ako inak si vysvetliť fakt, že WOLVES IN THE THRONE ROOM sú zrazu horúcim tovarom, pričom to najvýraznejšie, čo títo Američania spravili bolo, že si (i keď pravdepodobne nechtiac) vybudovali atraktívny alternatívny imidž? Hippiesácky život na údajne takmer sebestačnej farme, živobytie zabezpečené vlastnými rukami, fotky s akustickými gitarami, silne ekologický a nekompromisne vážny „message“, petrolejky a vychytený label za chrbtom. Kým vlna, vyvolaná debutom „Diadem Of 12 Stars“ (Vendlus Records) sa do Európy takmer nedostala, „Two Hunters“ (Southern Lord) je globálne omnoho diskutovanejšou platňou. Čo však dodať k výkrikom, ktoré WOLVES IN THE THRONE ROOM s nadšením označujú za „blackmetal pre postrockerov a nemetalistov“? Snáď len to, že ide o úplné nezmysly.

Ak totiž odstrihneme vyššie spomínanú (seba)prezentáciu, WOLVES IN THE THRONE ROOM sú úplne štandardnou, síce nadpriemernou, ale vlastne relatívne konzervatívnou blackmetalovou skupinou. Hypnotickosť, ktorá sa premietla do nezriedka štvrťhodinu atakujúcej stopáže skladieb, postavených na rozostrených a repetitívnych riffoch, odkazuje na burzumovské základy, ktoré za Atlantikom dotiahli do absurdnej dokonalosti geniálni mystifikátori VELVET CACOON. Na druhej strane nie je ťažké nájsť hlavne zvukové paralely s „pesničkovejšími“ NACHTMYSTIUM, ktorí rovnako ako „vlci“ nechodia ďaleko po odkazy na psychedelickú atmosféru sedemdesiatych rokov a takisto znejú v kontexte americkej BM scény výrazne (severo)európsky. Prírodný a folkovo melodický element (respektíve jeho stopové množstvo) v hudbe WITTR môže načrtnúť isté paralely so známejšími krajanmi AGALLOCH, ostatné škatuľky, ktoré si trio z washingtonskej Olympie vyslúžilo od kritikov, odrážajú skôr kontext doby, v ktorej sa na blackmetal zrazu vrhli fajnoví poslucháči, ktorí ho roky ostentatívne odmietali. Vizuál WOLVES IN THE THRONE ROOM je presne podľa žánrových smerníc, od nečitateľného, symetrického „pavúčieho“ loga až po les v hmle na obale „Diadem Of 12 Stars“, nahú ženu na tmavých promofotkách a iné detaily, ktoré ukazujú, že ich „inakosť“ si v hlave vymyslelo hlavne ich publikum.

WOLVES IN THE THRONE ROOM na „Two Hunters“ v porovnaní s prvotinou pokročili hlavne v kompozičnom umení. Len štyri tracky na ploche klasickej elpéčkovej štyridsaťpäťminútovky tvoria jeden prepracovaný celok, od zahmleného intra „Dia Atrio“ po krehký čistý ženský spev, ktorý vydarene obohacuje záverečné dve skladby. Až na krátke akustické intermezzá a spomínané hosťovanie Jessicy Kinney (speváčky polozabudnutého drone-doomového all-star projektu ASVA, v ktorého radoch nájdeme G Stuarta Dahlquista z BURNING WITCH či GOATSNAKE, ale aj Treya Spruance z FAITH NO MORE a MR. BUNGLE) je „Two Hunters“ albumom vystavaným podľa jednej šablóny, ktorú definuje monotónny galop bicích Aarona Weavera, bzučiace riffy gitary v rukách jeho brata Nathana a havraní, klasicky blackový spev Ricka Dahlina. Vďaka neoddiskutovateľnému talentu celej trojice však ide o príjemnú plavbu v uspávajúco monotónnom prúde čierneho kovu.

„Two Hunters“ je viac, než čímkoľvek iným doskou, ktorá vyšla v tom ojedinelom okamihu, keď sa pretne viacero faktorov, zaručujúcich takmer instantný úspech. V každom prípade však treba podčiarknuť, že albumová dvojka WOLVES IN THE THRONE ROOM obstojí vo všetkých relevantných kvalitatívnych kritériách, i keď až na striktné využívanie tradičných nahrávacích techník (kvalitný zvuk nesie signatúru Randalla Dunna, producenta o.i. nahrávok EARTH, SUNN O))), KAYO DOT) a neopozeranú ideológiu neprináša nič ozaj nové. Napriek zdaniu a všetkému tomu „hype“, ktorému sa skupiny z istého kutúrneho prostredia momentálne tešia.

Aj tak by to 6. februára 2008 na pražskej Sedmičke alebo o deň neskôr vo viedenskom Escape malo stáť za to.