Úspešný vstup medzi kritikmi uznávané nádejné mená metalovej scény kapele TO-MERA dodal síl. Na obhajcovi debutu spred dvoch rokov si definitívne vymedzili pole pôsobnosti, sebavedome upustili z tarjovských gýčometalových zbytkov a rozhodli sa byť kapela výsostne progová – obohacujúca túto tiež dávno vyčerpanú definíciu o možnosti gotikou napáchnutých atmosfér, severom zaváňajúcej melodiky a ženského spevu. Urobili dobre. Sofomóru „Delusions“ možno vyčítať absenciu debutantskej živelnosti, ktorú obsahoval napriek prítomnosti ostrieľaného Lee Barretta debutový album, TO-MERA však tento deficit vynahradili sebavedomím a postúpením o stupienok vyššie na skladateľskej a aranžérskej stupnici. Zatiaľ to máme niečo za niečo.

Nedostatky však pokračujú. Zjavne priveľké sústo si vyberá daň v miernej zvukovej sterilite materiálu. Po remeselnej stránke si „Delusions“ možno celkom slušne užiť, otázkou však zostáva, čím hodlá byť TO-MERA iná a lepšia, než ostatní? Zatiaľ to vyzerá, že najmä prekvapivým vkusom čo sa syntetických zvukových bánk týka. Tie však fungujú tiež iba krátko. Ženským spevom? Samotný fakt, že tu je, je jednoznačné plus, opäť sa však opakujú nedostatky debutu. Julie Kiss je prinajlepšom priemerná speváčka a hoci sa kapela a zvukoví inžinieri snažia jej slabučký hlas kamuflovať filtrami a kompresormi, toto zistenie je iba otázkou krátkeho času. Škoda je to preto, že po melodickej stránke sa minimálne naozaj snaží. Zbytok je odrážanie sa od progresívnometalových mantinelov s reklamou divadla snov na jednej strane a mešuge striedačkou na strane druhej, medzi ktorými klávesák strihá pôsobivé piruety. Bohužiaľ však ten prípad, keď má poslucháč smolu, že hudbu nehrá, ale počúva. Hrať túto hudbu musí byť pre členov TO-MERA nepochybne vzrušujúca zábava, najmä v druhej polovici albumu, v ktorej sa inštrumentalisti doslova spúšťajú z reťazí. Nezainteresovaného poslucháča však zamrzí, že celý album je o vrcholnej skladbe „Asylum“ a zbytku, ktorý sa ju márne snaží dočiahnuť.

Vypočuť sa rozhodne oplatí, pretože napriek všetkému je maďarsko-britská banda nadpriemerná, navyše to vyzerá, že model požičať si zo správnych zdrojov, umne skombinovať a hravo si prispôsobiť kreatívne vystačí na dlhší čas. Zrejme však bez väčšej pridanej hodnoty, ktorá väčšinou z podobne remeselne napchatých albumov (napadá mi zatiaľ jediný album C-187) robí oveľa lepšie diela.