Snáď ani neexistuje iná nahrávka, ktorá by sa tak neoddeliteľne nespájala s hardcorom a metalcorom, ako je debut newyorských PRO-PAIN „Foul Taste Of Freedom“. Nebudem dokonca ďaleko od pravdy ak vyhlásim, že PRO-PAIN stáli priamo pri zrode metalcoru a sú jednými z jeho rodičov. Keď PRO-PAIN stvorili túto nahrávku, nechali sa inšpirovať rap-metalom a hardcorom z dielni ANTHRAX, PUBLIC ENEMY, SUICIDAL TENDENCIES a BIOHAZARD. Od týchto klasikov si požičali niektoré ich atribúty, primiešali k tomu svoj talent, predstavy i zlosť a podarilo sa im vytvoriť originálny „PRO-PAIN sound“.

„There was death on the dance floor
When we came to town
There was death on the dance floor
From the heavy connection of the PRO-PAIN sound“

Pri počúvaní „Foul Taste Of Freedom“ čaká na každého poriadna dávka agresivity, reprezentovaná krásne vykreslenou a predsa dunivou basou, v podstate jednoduchými, no zabíjajúcimi gitarovými riffmi, funkom okorenenými bicími a rytmicky revúcim vokálom. Práve vokál Garyho Meskilla spolu so zvukom jeho basgitary sa stali poznavacím znamením skupiny. Tom Klimchuck nikdy nepatril k bohvieakým gitarovým virtuózom a tak okrem jeho „PRO-PAIN riffov“ je na albume možné začuť aj niekoľko podarených sól v podaní hosťa Marka Maysa (M.O.D.). Bubenícke umenie Dana Richardsona bolo, čo sa týka techniky a talentu, asi tým najlepším, čo nám mohla ponúknuť zostava, ktorá „Foul Taste Of Freedom“ nahrávala. Okrem týchto základných ingredencií patria nerozlučne k PRO-PAIN sociálno-kritické a nekompromisné texty, no hlavne čaro a aura vznášajúce sa v ich hudbe, ktoré z PRO-PAIN urobili z dňa na deň hardcorovú superhviezdu. Kým tématiku textovej zložky je možne ľahko opísať a okomentovať, s vyššie spomínanými neuchopiteľnými pojmami to už bude ťažšie, ale poďme pekne po poriadku. Či už kritika politikov a politického systému v titulnej „Foul Taste Of Freedom“, niečo o bezcitnej spoločnosti v „Murder 101“, nekompromisný postoj k prvej vojne v Iraku („Iraqnophobia“), alebo radosť a agresivita prameniaca z vlastnej existencie („Death On The Dance Floor“), všetky tieto témy mali jeden spoločný menovateľ. PRO-PAIN sa vždy jasne držali pravidla „čo na srdci, to na jazyku“, bez ostychu, jasne a poriadne nahlas. Môžete s nimi nesúhlasiť, môžete dokonca aj protestovať, ale to je asi tak všetk,o čo narobíte a ak sa vám aj tak nepáči, skúste ich prekričať... Zbytočné, nakoniec im budete i tak zobať z ruky.

„We are the red, white and blue that you bleed
We have the right to survive and succeed
Worthless and weak is "be all you can be"
Democracy leaves a foul taste of freedom in me“

V čom ale spočíva to čaro a aura? PRO-PAIN do klasického hardcoru prepašovali okrem metalového soundu aj dosť netypické postupy, nástroje a zvuky, ktoré ich tvorbu nielen ozvláštnili, ale hlavne ukázali svetu, že hardcore sa dá robiť aj inak, menej ortodoxne, originálne a predsa verne. S netypickými elementmi narábali síce opatrne, tak, aby si zachovali pravovernú tvár, ale práve tieto im zabezpečili všeobecný úspech, z ktorého žijú aj dodnes, keď na akúkoľvek originalitu absolútne rezignovali. Veď také skladby, ako trúbkou prešpikovaná „Every Good Boy Does Fun“, klipovka „Pound For Pound“, „Johnny Black“ so zaujímavým samplom, alebo detskou riekankou začínajúca „Lesson Learned“, by nedisponovali takou silou, nebyť odvahy byť iní. Škoda len dnes už tak trochu archaického zvuku.

V roku 2005 vydali Candlelight v reedícii „Foul Taste Of Freedom“ aj s dvoma bonusmi („Take It Back“ a „Pound For Pound (Remix)“).

A nakoniec sa vrátim do histórie, k samotnému vzniku PRO-PAIN. Ústredná postava skupiny, Gary Meskill (basgitara) po svojom odchode od CRUMBSUCKERS založil v roku 1991 spolu s bicmanom Danom Richardsonom (LIFE OF AGONY, CRUMBSUCKERS, STEREOMUD) bandu HEAVY RAIN, ktorú neskôr po personálnych zmenách premenovali na PRO-PAIN. Podľa pôvodných plánov mal u nich spievať Billy Milano (M.O.D., S.O.D.), no táto spolupráca sa nestala skutočnosťou a tak sa mikrofónu chopil sám Gary Meskill. Ako posledný doplnil zostavu gitarista Tom Klimchuck (M.O.D.) a nie dlho potom navštívili štúdio v ktorom stvorili vyššie opísaný skvost, v roku 1992 nominovaný na cenu NAIRD (National Association of Independent Record Distributors).

Moje najobľúbenejšie tracky z „Foul Taste Of Freedom“:
„Death On The Dance Floor“
„Iraqnophobia“
„Johnny Black“.

Moje najobľúbenejšie albumy PRO-PAIN:
„Foul Taste Of Freedom“
„The Truth Hurts“
„Contents Under Pressure“