Presviedčať niekoho o tom, že z Francúzska vzišlo už pár viac než dobrých blackmetalových nahrávok myslím nie je potrebné. To, že za zaujímavým názvom pre mňa neznámej obskúrnej partičky DEATHSPELL OMEGA sa skrýva vcelku zaujímavý materiál ma v tomto kontexte veľmi neprekvapilo. S tou obskúrnosťou zašli chlapci až tak ďaleko, že dopracovať sa k oficiálnej zostave je problém...

Podstatná je ale hudba a priniesť niečo nové, invenčné práve v tak široko rozvetvenom žánri, akým sa black stal, je dnes už o dosť tŕnistejšou cestou, než tomu bolo v ére klasikov. Iste by sa dali nejaké paralely so súčasnou produkciou spolkov ako BLUT AUS NORD alebo SPEKTR nájsť, no pre mňa osobne predstavuje „Fas - Ite, Maledicti....“ inovatívnu záležitosť. Inovatívnosť sama o sebe nemusí ešte reprezentovať celkovú kvalitu, i keď istým kvalitatívnym stupňom určite je.

Chaos – koncept, ktorý definuje nahrávku najvýstižnejším spôsobom. Nie je to však náhodná zmeť tónov, aj chaos má svoje pravidlá a štruktúru. Ťažko postrehnuteľnú, no z istého odstupu badateľnú. Vzorec, ktorý obsahuje premenné náhodného charakteru, no buduje istý celok s presne vymedzenými pravidlami. Taký je „Fas - Ite, Maledicti... “, čo voľne preložené znamená: „Božími zákonmi skončíte v pekelnom ohni, navždy prekliati!“ Temným mystériám – sťaby dôležitému stavebnému kameňu žánru bude teda učinené zadosť. Špecificky tú atmosféru vytvára intro „Odombration“ (a ďalšie ambientné intermezzá), kresliace pečať brány vypočítaného zmätku. Ten objíme vstupujúceho poslucháča hneď v nasledujúcich minútach „Shrine Of Mad Laughter“. Ultrarýchly blackový náklep, rozrušovaný búrkou prechodov a rytmických breakov vytvára len podklad pre preletené tóny, ktoré ani chvíľku nesledujú jasné línie. Množstvo nenápadných vyhrávok, ktoré sledujú pokrútene znejúce riffy, uletené frázovanie, nestále tempá morfujú do chaotických štruktúr, ktoré sa zas strácajú. V nečakaných momentoch sú party rozseknuté ambientnými, temer nič nehovoriacimi pasážami, ktoré ďalej skresľujú atmosféru. Aby ste nenadobudli dojem pravidelnosti, aj nepravidelnosť je prerušená prebleskujúcimi melódiami, ktoré sú vzápätí utopené v mnohovrstevných sólach. To je cesta, ktorou budete putovať až do vyslobodzujúceho záveru identickej „Odombration“. Jeden z absolútnych momentov nahrávky, definujúci jej charakter, nastáva v „A Chore For The Lost“, keď sa v polovici skladby schyľuje k poriadne hitovej melodickej linke... Tá je však utnutá po prvých pár tónoch a ďalej počúvate už len blackový náklep bicích s chaotickou ambienciou v pozadí, linku si môžete dotvoriť sami. Je to celé plus alebo mínus, zámer alebo zúfalá snaha o originalitu?

„Fas - ite...“ je vyváženou kombináciou blackovej zúrivosti, dokonalého chaosu, nezrozumiteľných riffov i atmosférického ambientu. Riffy sú častokrát poňaté veľmi originálne a sú často tvorené množstvom vrstiev bleskových sólových vyhrávok. Technicky sa jedna o komplexný prepracovaný materiál, pri ktorom by sa dala vzniesť námietka, že je len maskou neschopnosti napísať poriadnu melódiu. U mňa sa ale album Francúzov zapísal viac než dobre a prekvapil ma. Kto sa pozorne vníma a načúva, štruktúry i melódie nájde, spolu s kvalitnou porciou atypickej hudby. A to je niečo, čo sa počíta (prinajmenšom u mňa).