OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Netreba príliš podrobnú znalosť tvorby ani privysokú inteligenciu na to, aby sa dal spoľahlivo identifikovať vývoj, ktorý na svojich ostatných albumoch predviedli MESHUGGAH. Kým „Nothing“ z roku 2002 iba uzatváral vrchol kapely za použitia osvedčených ingrediencii, no predošlú latku skôr podliezol, na EP „I“ z roku 2004 a albume „Catch 33“ o rok neskôr cítili Thordendalovci logickú potrebu vyhnúť sa stagnácii, experimentovať a preraziť si cestu do svojich neprebádaných oblastí. Kým spomínané EP mnohí (vrátane autora tejto recenzie) považujú za to absolútne najlepšie, čo MESHUGGAH kedy vytvorili, dlhý nástupca zostal viacmenej nepochopený a príliš veľa vody nenamútil. Keďže aj experimenty majú svoje prirodzené medze, čakanie na novú dosku „obZen“ bolo plné napätia. Trvalo to dlho, no čakanie sa oplatilo. Najznámejšia nórska deathmetalová kapela v Amerike prišla rozkopať zopár zavretých dverí.
„obZen“ nie je žiaden experiment a ak áno, tak jedine experiment s návratom do neexperimentátorských čias. Švédsky pôvod, deathmetalová základňa a začiatky datované na prelom osemdesiatych a deväťdesiatych rokov minulého storočia, to všetko sú mantry, z ktorých v posledných rokoch nejedna kapela uvarila zaujímavý retro guláš a MESHUGGAH v roku 2008 nie sú výnimkou. Napriek tomu, že to ich „retro“ zostáva na vlastnom ihrisku a rozhodne ho v širšom kontexte netreba brať príliš doslovne a príliš priamočiaro. Základná hra, ktorú Švédi so svojimi poslucháčmi práve rozhohrávajú, prisahá na povrch typickej monotónnosti. Spev je opäť takmer zbytočný a celý „obZen“ sa dá zaujímavo absolvovať aj ako súboj dvojkopákov, ktoré sa zo seba márne snažia striasť hystericky nalepené a pevne zovreté rytmické gitary. Príbeh „obZen“ je takisto natlakovanou nádobou, nekompromisne búšiacou agresiou, a ak prijmeme vysoko progresívny prístup a neoddiskutovateľné pionierstvo MESHUGGAH za akúsi „novú“ tradíciu, „obZen“ možno brať ako strhujúci a energiou nabitý rokenrol. Inými slovami, ak uveríme, že nepravidelné, no striktne unifikované matematické frázovanie je tou najprirodzenejšou rytmickou vlastnosťou hudby, nový MESHUGGAH je primitívna hobľujúca mašina, ktorá kašle na umelecké nadstavby a svoj „zážitok“ si predstavuje veľmi priamo. Ľudia sklamaní z nepochopeného „Catch 33“ môžu trepať palicou napríklad do rytmu ... / .--. / --- / -.- / --- / .--- / -. / --- / ... / - /.
Iba zopár skladieb v histórii MESHUGGAH sa dá označiť za nefalšované „hity“ a rovnako aj „obZen“ bude skôr o súvislom päťdesiatminútovom zážitku, než o dosahovaní jednotlivých vrcholov. Dramaturgický drobnohľad objaví nesmierne chytľavý začiatok albumu a zbytok, ktorý nekoncentruje príliš veľa nápadov naraz, naopak dôkladným preberaním a prevaľovaním presných riffov ich necháva dýchať a pôsobiť plošnejšie. Subjektívny vrchol albumu je nápad s pomaly rastúcou vlnou kľúčového úvodného riffu „Bleed“. Pokiaľ je obraz, ktorý svojou hudbou MESHUGGAH maľujú, väčšinou chaoticky agresívny, v skladbe „Bleed“ nájdete konkrétne zobrazené pomaly sa dvíhajúce baranidlo, následne niekoľkokrát drvivo dopadajúce na bránu poslucháča. Netrvá dlho a rozbije ju, vďaka čomu sa dovnútra začne valiť horda škretov a plieniť všetko naokolo.
„obZen“ je album, ktorý by mal patriť minimálne do prvej desiatky albumov roku. Je namieste povedať, že z fanúšikov MESHUGGAH by nemal sklamať snáď nikoho a drvivú väčšinu by mal nadchnúť. Zbytku poslucháčov k tomu snáď stačí dodať, že u Thordendalovcov majú dočinenia s jednou z nacharakteristickejších, najobjaviteľskejších a prečo nie, aj najlepších kapiel metalovej histórie.
Stav dokonalosti, vymáchaný v špine,
nadobudnutá rovnováha,
čistá oddanosť veciam nedobrým,
Udržiavame si sladký Zen našej nepohody.
Našli sme nový systém viery a spásu vo zvratkoch a krvi,
tam, kde skazenosť, lož, úpadok, vojna a bolesť sú Bohom.
(„obZENnosť“)
A vy ste si mysleli, že album musí byť originálny a prevratný, invenčný a prekvapivý, aby mu arogantní páprdovia z Metalopolisu dali vysokú známku.
8,5 / 10
Jens Kidman
- spev
Fredrik Thordendal
- gitary
Mårten Hagström
- gitary
Tomas Haake
- bicie
Dick Lövgren
- basa
1. Combustion
2. Electric Red
3. Bleed
4. Lethargica
5. obZen
6. This Spiteful Snake
7. Pineal Gland Optics
8. Pravus
9. Dancers To A Discordant System
Immutable (2022)
The Violent Sleep Of Reason (2016)
Pitch Black (EP) (2013)
Koloss (2012)
Alive (DVD+CD) (2010)
obZen (2008)
Catch 33 (2005)
I (EP) (2004)
Nothing (2002)
Rare Trax (kompilace) (2001)
Chaosphere (1998)
Contradictions Collapse + None (reedice) (1998)
The True Human Design (EP) (1997)
Destroy Erase Improve (1995)
Selfcaged (EP) (1995)
None (EP) (1994)
Contradictions Collapse (1991)
Meshuggah (EP) (1989)
Datum vydání: Pátek, 7. března 2008
Vydavatel: Nuclear Blast
Stopáž: 52:43
Poznámka na úvod: Číst jen s otevřenou myslí a s alespoň trochou smyslu pro nadsázku, autor chce jen říct, že ne každý může bezmezně obdivovat určitou věc, kterou obdivuje valná většina ostatních.
Můj názor na tyto Švédy je prostě stále stejný, protože asi jen těžko uznám nadstardantní pozice kapele, jejíž zpěvák se v životě neprezentoval čistým hlasem a jejíž hudba působí tak monotónně, neohebně a mechanicky. Od mistrů a snad i tvůrců celého žánru, za jaké jsou MESHUGGAH pasováni, prostě nutně potřebuji slyšet nějakou hravost, barevnost, schopnost improvizace a nejen pořád dokola agresivitu. To jenom tak v krátkosti ke kapele, kterou bych bodově opravdu nerad hodnotil, protože jsem jí zkrátka a dobře nikdy nepřišel na chuť. A teď rychle ke korektnějším názorům......
Asi najmenej objavná doska, samozrejme s výnimkou debutu, ktorá kedy opustila dielne tejto úderky. Stávka na istotu? Stagnácia? Tápanie? Záleží zjavne od uhla pohľadu. MESHUGGAH si svojimi predošlými dielami položili latku privysoko a prekonať ju nebude jednoduché. Uvidíme, či sa ju Švédom niekedy ešte prekonať podarí a ukázať niektorým svojim žiakom, ktorí ju v pohode preskakujú, kto je tu vlastne kráľ, tentoraz sa tak nestalo. No nech sa pozerám na „obZen“ akokoľvek, som stále presvedčený, že svojou úrovňou široko-ďaleko vyčnievajú nad metalový štandard a nájde sa len malo kapiel ktoré im šliapu na päty, alebo ich dokonca prevyšujú. Unikátny rukopis MESHUGGAH je neprehliadnuteľný a neokopirovateľný. Jedinečná rytmika v doprovode šialených gitarových riffov a Thordendalových úchylných sól, pričom tradičnú štruktúru dopĺňa chorobný Jensov vokál. Toto je neoddiskutovateľne MESHUGGAH, ktorý mám rád, na ktorý som prisahal a stále prisahám.
MESHUGGAH prichádzajú s ďalším počinom, ktorý len odzrkadľuje prehlbujúce sa tápanie a bezradnosť (nedajte sa oklamať zvýšenou rýchlosťou z úvodu albumu) pri hľadaní nových východísk zo škatuľky do ktorej sa sami zavreli. Typická komplikovaná rytmika a riffovacie hody opäť bavia hlavne v prvej polovici albumu, aby v závere skúšali trpezlivosť menej výraznými skladbami, čo je schéma opakujúca sa už na niekoľkých predchádzajúcich zásekoch v diskografii. Hoci stále dokážu zaujať niektorými vydarenejšími skladbami, ich unikátne postupy postupne zovšedneli a začína platiť, že ak ste počuli jeden album MESHUGGAH, počuli ste všetko podstatné. Je to, žiaľ, osud mnohých generačne spriaznených kolegov, ale kým napríklad u AMORPHIS a PARADISE LOST napriek návratom k overeným postupom cítiť zo skladieb uvoľnenosť, život a radosť z hrania, MESHUGGAH opäť prišli len s trochu kŕčovitou ale remeselne dobre odvedenou prácou. Úspešní sú len na poli udržiavania si odstupu od ostatnej žánrovej tupoty produkovanej vydavateľstvom Nuclear Blast.
-bez slovního hodnocení-
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.