Počnúc vydaním tak trochu comebackového „With Teeth“ sa u Trenta Reznora veľa zmenilo. Kedysi dlhé čakanie na každý nový album vystriedal nával kreativity a prebudenie k životu, ktoré sa výrazne podpísalo pod vyznenie rekapitulujúceho „With Teeth“ i krátko potom nasledujúceho koncepčného albumu „Year Zero“, kde si Reznor úspešne vyskúšal modernizáciu svojho typického rukopisu. Ku kulminácii prišlo tohto roku, keď si NINE INCH NAILS pripísali na konto až dve nahrávky. Zároveň pokračujú Reznorove pokusy s ešte stále netradičným prístupom k zverejneniu novej tvorby, experimentovaniu s otvorenými licenciami či vyrovnávaním sa s pre súčasnosť typickým únikom materiálu dávno pred vydaním. Oboje je na druhej strane skôr veľmi šikovne nastavenou a podľa predajnosti aj úspešnou realizovanou obchodnou stratégiou.

„Ghosts I-IV“ bol v čase náhleho zverejnenia prezentovaný ako atypický projekt, zameraný predovšetkým na improvizáciu, intuíciu a voľné plynutie tónov či motívov. Dvojalbum Ghosts I-IV“ je tak výsledkom Reznorovej spolupráce s niekoľkými viac alebo menej známymi osobnosťami, z ktorých sa pod vyznenie niektorých kúskov azda najvýraznejšie podpísal dlhoročný občasný prispievateľ a neúnavný experimentátor Adrian Belew z legendárnych KING CRIMSON (blysol sa už kedysi dávno na „Downward Spiral“), ale rovnako aj Alessandro Cortini, jeden z novších spoluhráčov a zároveň jediný, čo prežil rozpustenie poslednej koncertnej zostavy. Po Reznorovi však najviac spoluautorsky prispel aj vyhľadávaný producent Atticus Ross. Tridsaťšesť inštrumentálnych skladieb prináša presne to, čo sľubovalo predstavenie na stránkach kapely, teda početné improvizácie a hranie sa s jednoduchšími motívmi a náladami. Niekoľko zasnených klavírnych fragmentov pripomenie časy „Fragile“, inokedy príde rad na nie vždy ľahko stráviteľnú, takmer remixovú elektroniku „Year Zero“, prípadne zásluhou Adriana Belewa v niektorých chvíľach konvergujú niektoré kúsky k postupom príbuzným poslednej radovke KING CRIMSON či jeho početným sólovým aktivitám. Na druhej strane pôsobia niektoré časti „Ghosts I-IV“ naozaj len ako fragmenty, nedokončené náčrtky motívov, ktoré sa neraz končia skôr, než sa ich podarí rozvinúť. Hoci ide v zásade o príjemné počúvanie, vhodné nielen ako nerušiaca kulisa, nejde sa zbaviť pocitu, že v prípade kratšej stopáže a prísnejšej selekcie vypúšťania jednotlivých „duchov“ by bol účinok oslnivejší. Odhliadnuc od spôsobu uvedenia albumu je „Ghosts I-IV“ zaujímavý predovšetkým tým, že sa Reznor pokúsil o niečo nové.

Ešte prekvapivejšie bolo zverejnenie ďalšieho albumu. „The Slip“ je dostupný tiež v niekoľkých digitálnych formátoch, avšak tento krát dostanete zadarmo naozaj kompletnú nahrávku. Opäť sa tak trochu rekapituluje, Reznor napríklad v prípade úvodnej dvojice „1,000,000“ a „Letting You“ tlačí na pílu smršťou beatov a gitarových efektov, ktorá pripomenie hlučný „Broken“ z úvodu minulej dekády. Nesmierne chytľavá „Discipline“, s prísnym rytmom presne v duchu jej názvu, predstavuje podobne ako nasledujúca „Echoplex“ typickú hitovku, vsádzajúcu na vkusne vkomponovaný klavír a výrazné vokálne melódie. Nebyť moderného zvukového šatu, do ktorého Reznor svoje albumy vždy balí, mohli sa obe skladby objaviť už na debutovom „Pretty Hate Machine“. Niektoré momenty takmer baladickej „Head Down“ zase pochádzajú z rodu hĺbavejších skladieb zdobiacich záver posledných dvoch albumov, ale motív akéhosi osobného vnútorného pochybovania je zase pokračovaním „Echoplex“. K rôznorodosti a zároveň proti prílišnej predvídateľnosti „The Slip“ prispieva druhá, kľudnejšia polovica albumu, ktorú otvára krátka klavírna zdrobnenina „Lights In The Sky“ a plynúci čas spomaľuje aj nasledujúca ambientná „Coronara Radiata“, v ktorej by ste márne čakali na Reznorov hlas. Kým záverečná „Demon Seed“ má svoj pôvod v jednej z dvoch bonusových vecí na „Ghosts I-IV“, postupne sa rozbaľujúca inštrumentálna „The Four Of Us Are Dying“ by na predchádzajúcom dvojalbume skôr zapadla.

Kým v prípade „Ghosts I-IV“ trochu trápili pochybnosti, či sa popri sprievodnej kampani nestáva hudba NINE INCH NAILS druhoradou, spontánna živelnosť, ktorú sa podarilo zachytiť na rýchlo pripravenom „The Slip“, vdýchla spolu s určitou surovosťou a neupravenosťou tomuto albumu niečo veľmi špecifické, čím doposiaľ žiaden zo starších albumov neoplýval. Akoby bolo cieľom podať poslucháčovi hudbu čo v najbezprostrednejšej podobe, blížiacej sa prvotným pocitom a zámeru autora, v čom „Ghosts I-V“ (sledujúc ten istý zámer) nie celkom jednoznačne uspel. Okrem toho, že takýto spôsob tvorby a distribúcie nahrávok nastolil mnoho otáznikov je celkom sympatické, že Reznor ako jeden z prvých (alternatívnych) mainstreamových umelcov prešiel od verbálnej kritiky fungovania hudobného priemyslu a volaní po zmene ku konkrétnym činom.

Hodnotenie:
„Ghosts I-IV“ – 7/10
„The Slip“ – 8,5/10