Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ľudia často vravia o strachu zo zmien Lenže ja mám strach z toho, že všetko ostane po starom Pretože túto hru nikdy nevyhráš Ak zostaneš na jednom mieste príliš dlho stáť
(„Jesus Of The Moon“)
Zdalo sa, že to Nick Cave dokope v polohe starnúceho básnika, brblajúceho temné, tiché a pomalé piesne do pohára s červeným vínom. Lenže ajhľa! Dvojalbum „Abattoir Blues/The Lyre Of Orpheus“ čo-to naznačil a hlučný bočný projekt GRINDERMAN naplno odhalil Nickovu druhú pubertu, akoby nastupujúcu symbolicky v rok oslavy päťdesiatky. O rok neskôr má Cave nevkusné švihácke fúziky, diváka opäť praží ostrým pohľadom cvoka a pocit z návratu éry vyšinutosti pečatí nespútaným albumom „Dig, Lazarus, Dig!!!“, najlepším od štrnásť rokov vzdialeného „Let Love In“.
Prirodzene, rozšírené zreničky a temer hmatateľný strach, ktorý dokázal vyvolať posluch „Avalanche“ z debutu „From Her To Eternity“ alebo „The Mercy Seat“ z vynikajúceho albumu „Tender Prey“ sa nedostaví, i tak však „Dig, Lazarus, Dig!!!“ okamžite upúta energiou, ktorú zo seba tak etablovaný umelec (ehm), akým Nick Cave je, opäť dokázal dostať. Mám celoživotnú slabosť pre hviezdy, ktoré počas celej kariéry neuhli z vlastného smeru; „Dig, Lazarus, Dig!!!“ navyše po „len“ povinne kvalitných nahrávkach „The Boatman’s Call“, „No More Shall We Part“ a „Nocturama“ prináša tak potrebný čerstvý vzduch. Ak na „Abattoir Blues/The Lyre Of Orpheus“ Cave vetral cez opatrne pootvorené okno, na novinke cítim a počujem prievan cez vykopnuté dvere.
53 minút a 43 sekúnd „Lazara“ necháva dostatočný priestor THE BAD SEEDS. Sedemhlavú kapelu je počuť vo vítanej role divokého barového ansámblu, šľapajúceho v pozadí, punkovo rozvŕzganého a hlučného, no v konečnom dôsledku hrajúceho pre svojho frontmana. Titulná, hneď úvodná skladba prekvapí práve množstvom zvukov, ktoré sa za v podstate triviálnou, šliapavou melódiou skrývajú. Podmaz pre deklamovaný príbeh o novodobom Lazarovi z New Yorku nepúta komplikovanosťou, ale dynamikou a pestrosťou.
Hneď nasledujúca „Today’s Lesson“ potvrdí, ako veľmi v Anglicku usadený Austrálčan Nick Cave čerpá z odkazu sedemdesiatych rokov – nielen kvôli zvuku organu – a amerických hudobných tradícií (konieckoncov aj Caveov nedávny ponor do sveta filmu sa nesie v znamení moderných westernov „The Proposition“ a „The Assassination of Jesse James by the Coward Robert Ford“). Toto je moderné retro v najlepšej možnej podobe, eklektické, originálne a vtipné. Texty sú opäť len voľným prúdom rozkmitaných myšlienok a kolážou zlepenou v dyslektickom štýle do celku plného ampersandov, výkričníkov a kapitálok. Dôležité je, že na tejto vlne sa Cave dokáže udržať po celú stopáž albumu. Brzdový pedál je vhodne použitý v „Moonland“ (zase ten organ!) či vynikajúcej „Midnight Man“, „Night Of The Lotus Eaters“ pripomenie mantrické skladby raných THE BAD SEEDS, zlovestne sa prevaľujúce v zajatí repetitívnych figúr. Nick Cave z rokov 1997 až 2003 príde na um v „Jesus Of The Moon“ – ako korenie táto pieseň funguje znamenite, obzvlášť po jednom z vrcholov, ktorý prichádza v rytmickom, svojskom lovesongu „Lie Down Here (& Be My Girl)“ s ostrou gitarou a skvelým krčmovým zborom. „Spravím si milión takých, ako ty/a každá jedna bude moja/(tak si ľahni a oddaj sa mi)“. Nedá sa obísť ani ironická, uletená „We Call Upon The Author“: verš „I feel like a VACUUM CLEANER!!! A COMPLETE SUCKER!!!! (it’s fucked up and he is a fucker!)“ sa vzdorne bráni pokusu o preklad, no ako ilustrácia poslúži viac, než dostačujúco.
Skrátka a dobre, valcujúci THE BAD SEEDS a excentrický Nick Cave sú tu opäť vo forme z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, so slušným zázemím a tvorivou energiou na rozdávanie. Zborové hurá!, ktoré sa nesie z hrdiel recenzentov po celom svete môže byť nečakané, no je úplne zaslúžené. A možno nie je náhoda, že rovnako vynikajúcu dosku nedávno vydali EINSTÜRZENDE NEUBAUTEN, vedení bývalým členom THE BAD SEEDS Blixom Bargeldom. Pri počúvaní takýchto albumov ma hreje vyhliadka, že mám pred sebou ešte dvadsaťpäť rokov mladosti. Len to nezakríknuť.
Návrat, ktorému nepredchádzal odchod. Prekvapujúce potvrdenie opätovnému príklonu k hlučnému rock'n'rollu. Nick Cave, aký nám desať rokov trochu chýbal.
1. Dig, Lazarus, Dig!!!
2. Today's Lesson
3. Moonland
4. Night Of The Lotus Eaters
5. Albert Goes West
6. We Call Upon The Author
7. Hold On To Yourself
8. Lie Down Here (& Be My Girl)
9. Jesus Of The Moon
10. Midnight Man
11. More News From Nowhere
Diskografie
Skeleton Tree (2016) Push The Sky Away (2013) Dig, Lazarus, Dig!!! (2008) Abattoir Blues / The Lyre Of Orpheus (2004) Nocturama (2003) No More Shall We Part (2001) The Boatman´s Call (1997) Murder Ballads (1996) Let Love In (1994) Henry´s Dream (1992) The Good Son (1990) Tender Prey (1988) Your Funeral... My Trial (1986) Kicking Against The Pricks (1986) The Firstborn Is Dead (1985) From Her To Eternity (1984)
DALŠÍ INFORMACE
Datum vydání: Pondělí, 3. března 2008 Vydavatel: Mute Records Stopáž: 53:42
Produkce: Nick Launay a Nick Cave & the Bad Seeds Studio: State Of The Ark, Richmond, Londýn
Na téhle desce jsou tři pěkné písničky - "Hold On To Yourself", "Jesus Of The Moon" a "Midnight Man". Pak sem tam náznak (titulka kupříkladu) a jinak vylouhovaný čaj...
11. června 2008
Deadmann
8,5 / 10
Thorn má pravdu, výtečné album.
1. dubna 2008
V-dur
8,5 / 10
Titulná skladba albumu symbolicky pojednáva o Larrym, ktorému je mŕtvemu dobre tam, kde je, pretože vo svete živých "skončil tak, ako mnohí z ulíc New Yorku. Rady na polievku, závislosť, otroctvo, väzenie, blázninec a nakoniec hrob."
Tak si proste leží vo svojom hrobe a hľadí si svojho, čo však čert nechcel, zhora počuť znepokojujúce zvuky. Idú si poňho ako po starého Lazara, chcú ho vrátiť naspäť medzi živých! Treba sa zakopať hlbšie!
Caveova "stará" hudba, elektrická a provokujúca, odpočívajúca symbolicky vo vlastnej podzemnej jaskyni, zrejme pred časom začula niečo podobné. Ten hore bol sám Cave, posilnený o starých kumpánov z THE BAD SEEDS a šiel si po ňu, aby ju opäť vytiahol na ostré svetlo reflektorov. Ktovie, ako nakoniec dopadne Larry. Hudba sa príliš hlboko zakopať nedokázala.
Opäť je medzi živými. Vzpína sa, metá sebou, bráni sa zubami nechtami, čím nechtiac tancuje presne tak, ako Nick Cave píska. Možno tam dolu vo svojom hrobe zostalo zopár neexhumovaných stôp DNA a zbytkov, ktoré v roku 2008 nevylezú na svet ani za svet, väčšina je však tu, medzi nami.
Tancuj, mrcha!
25. března 2008
Z HODNOCENÍ ČTENÁŘŮ
jany
10 / 10
Ja od Nicka sboznujem vsetko ! Novy album je opat spickovy .
Šíleně plodný oneman projekt, Aaron Edge se utrhl ze řetězu s sází jednu desku za druhou. "Agglomeration" je třetí z letošních již pěti alb. A překvapivě to drží slušnou kvalitu. Pokud tedy máte rádi dusivý sludge doom s výbuchy disonantního šílenství.
Hulváti z Jura sú takí naši DARKTHRONE: o pol generácie mladší a s koreňmi v grinde miesto blacku, no doživotne verní metalovej klasike (s čoraz hrubším zvukom). „Kromaňon“ a „Abeceda nenávistí“ sa zapíšu do zlatého fondu. Zbytok asi nie, čo vôbec nevadí.
Oproti EP "God Made Me An Animal" ubral Greg Puciato (ex-THE DILLINGER ESCAPE PLAN), ale i skupina jako celek, na nekompromisnosti, objevují se více i zpěvné a melodické polohy, nicméně je to stále hodně nasraný a uřvaný post-hardcore té nejvyšší kvality.
Strhující rozsáhlé kompozice, které buď zcela pohltí, nebo unudí. Já se hlásím k první možnosti. Je to jako snové divadlo severského death metalu. Za mě je to zatím rozhodně jedna z nejzajímavějších desek letošního roku.
Singl „Winter Storm Vigilantes“ je povedená záležitost, která byla slibnou návnadou na nové album. Velká očekávání byla nakonec zbytečná. S trochou dobré vůle se na albu najdou dvě další slušné skladby, jinak je to stále ten samý a nenápaditý kolovrátek.
Místy tak trochu těžkopádný death metal, který ale sází jak na zajímavé technicky neotřelé provedení, tak na dusivě temnou atmosféru. Pekelný vokál navíc dodává na dramatičnosti. U mě to celkem funguje.
Instrumentální postrocková klasika, která příliš nerozvlní stojaté stylové vody, ale má tu správnou jemnou atmosféru a i díky drobným přesahům například do progrockové či jakoby cinematic sféry nenudí. A to u současného post rocku není málo.