BLUT AUS NORD prešli dlhou cestou transformácie svojich hudobných i ďalších vízií do podoby, aká im zabezpečila výsadné postavenie na scéne. S postavením však prichádzajú i nemalé očakávania a najmä v prípade kapiel prinášajúcich originálne kreácie môžu byť tieto očakávania deštruktívne, a len schopnosť vyrovnať sa s nimi ukáže veľkosť ich tvorcov. „Odinist“ s podtitulom odkazujúcim na A. Crowleyho, prezentujúci ďalšiu evolúciu chladnej odnože psychotického poňatia (klasického) blackmetalu nemá ambície očakávania plniť, ale priam ich likvidovať...
Tento pocit je vám injektovaný do žíl od prvotného minimalistického „intra“ až po jeho zopakovanie v podobe „outra“. Pomaly plaziaca sa čerň linúca sa z reproduktorov sa ovíja okolo hrdla svojej obete, až sa začnú dostavovať halucinácie z nedostatku kyslíka, až po slastné upadnutie do predsmrtného kómatu. Takáto metaforická charakteristika by sa síce dala aplikovať aj na starší materiál, no až „Odinist“ prináša v mojom ponímaní jej apex.
Ústup od nepochopiteľných hudobných konštrukcií a chvíľami prílišnej sebastrednosti z minulosti k väčšej zrozumiteľnosti kompozícií dáva vyniknúť práve vyššie zmieňovanej desivej atmosfére. S novinkou dostali snáď všetky stavebné prvky pravidelnejší a ucelenejší charakter, ktorý tak pôsobí ďaleko cielenejšie – a osobnejšie. Už „An Element Of Flesh“ poukazuje na výraznejšiu melodiku a tradičnejšie poňaté blackmetalové riffy, no napriek tomu v sebe nesie stále charakteristicky psychotický odkaz, ktorý sa stal symbolickou pečaťou kapely. Vypichnuté sóla zväčša o pár tónoch len podtrhujú silné atmosférické zameranie. Rovnakou transmutáciou prešla i relatívne pomalá rytmika, v ktorej existuje množstvo výletov do arytmicky rušivých sfér, no relatívna pravidelnosť celku je zrejmá. Kompozície sú otesané od samplov a spolu s posunom k menej umelému zvuku disponujú oproti minulosti väčšou silou. Vokálny element v podobe monotónneho polo-škriekaného polo-šepotu je ďalším zvýraznením dusivej prezentácie skladieb.
Určite prekvapí melodická titulka „Odinist“ s neustále rozomieľaným ústredným riffom a množstvom disonancií, pri ktorých si po chvíli uvedomíte, že tie slučky pomaly rozomieľajú vás. Táto navonok prezentovaná monotónnosť je tak pretavená v silný atmosférický aspekt a je rovnako silnou devízou. Každá kompozícia dopadá pomaly a ťažko, no čas pri počúvaní aj vďaka primeranej stopáži ubieha svižne. Aj keď sa vo vzdialenom pohľade môžu zdať jednotlivé skladby podobné, nájdeme medzi nimi značné výkyvy. Ako príklad môžem uviesť spomínanú melodickú titulku, pomalú, totálne psychotickú „Elipsis“ bez jedinej zachytiteľnej linky, prípadne úvodnou klepačkou a vyčerpavajúcim záverom obohatenú „The Cycles Of Cycles“. Medzi nimi nájdeme materiál položený niekde v strede zrozumiteľného spektra, čo v konečnom dôsledku album spája v temný organický celok.
Osobne posun k tradičnejšiemu materiálu na novinke hodnotím kladne. Všetky podstatné elementy, ktoré posunuli kapelu tam, kde je, zostali zachované, no v tom, ako album na mňa zapôsobil, došlo oproti minulosti k značnému posunu. K tomu prispieva prirodzenejší zvuk, prístupnejšie a premyslenejšie kompozície, spojené do atmosféricky desivého celku. „Odinist“ sa tak u mňa presúva na pomyselný piedestál medzi ostatnými albumami kapely.