BORIS hrajú v svojej lige sami. Ťažko hľadať inú skupinu, ktorá by pozíciu mimo mainstreamového žánru dokázala pretaviť do tak silnej podpory fanúšikov, schopných investovať do najrozličnejších edícií toho istého diela. Pre tých, ktorí o kúpe aktuálneho albumu uvažujú, teda malá rekapitulácia: „Smile“ vyšiel na japonský trh začiatkom marca v edícii, líšiacej sa od severoamerického vydania nielen počtom a poradím skladieb, ale nezanedbateľne aj mixom a zvukom. O skoro dva mesiace oneskorená edícia pre USA – samozrejme v úplne odlišnom balení – existuje vo forme osemskladbového CD, limitovanej edície doplnenej o DVD, vinylu, ktorý má obsahovať o dve skladby viac a recenzentskej verzie, pre istotu o jednu kompozíciu ukrátenej.

Ťažko sa potom čudovať, že promosprávy zmieňujú, že „Smile“ vychádza „až“ dva roky po predošlej radovke „Pink“. Za tú dobu BORIS stihli vydať 14 nahrávok vrátane „Altar“, prelomovej spolupráce so SUNN O))). „Smile“ sa vracia oblúkom naspäť k „Pink“ – keby boli BORIS tie dva roky ticho, povedal by som, že v jeho zvuku priamo pokračuje. Orientáciu v tomto chaose uľahčuje fakt, že BORIS neustále koncertujú – a Európe sa (konečne) nevyhýbajú. Aj zo „Smile“ cítiť snahu o konzerváciu nesmiernej koncertnej energie, ktorú sú zo seba BORIS naživo schopní dostať. Úvodná pieseň „Flower Sun Rain“ je sotva predzvesťou búrky. Hosťujúci gitarista Michio Kurihara z GHOST, s ktorým BORIS natočil vynikajúci album „Rainbow“, prináša voľnejšie tempo a snovú náladu, ktorá túto coververziu roky starého hitu japonskej superskupiny PYG opantáva. Dvojka „BUZZ-IN“ sa – rovnako ako nasledujúca „Laser Beam“ a singlová(!) „Statement“ – už odrážajú od divokých čísel z „Pink“ a dovádzajú do zvukového extrému psychedelický rockandroll tak, ako si ho vymysleli v Japonsku. Oproti pre túto tvár BORIS zásadnej nahrávky „Heavy Rocks“ sú skladby na „Smile“ omnoho špinavšie a agresívnejšie, i keď vplyvy stoner metalu a štadiónového rocku, respektíve jeho tridsaťrokov starej podoby, sú neprepočuteľné (zeppelinovské sólo v „Laser Beam“ je dobrým príkladom). Treba však dodať, že BORIS svojou exaltovanou produkciou nemajú ďaleko k iritovaniu poslucháča a nedá sa s čistým svedomím tvrdiť, že svoju tvorbu udržujú na nemennej kvalitatívnej úrovni – zvlášť v momentoch, keď sa Atsuov nie úplne istý spev mieša do ostatných nástrojov, hrajúcich svoje prekrikujúce sa party s bezohľadnou intenzitou. Čo funguje naživo, nie je vždy stráviteľné doma.

Druhou tvárou BORIS sú skladby, odkazujúce na vlastnú drone-, noise- či ambientnú históriu. Po mostovej, spolovice vzdušnej a spolovice stonerrockovo ťažkej „My Neighbor Satan“ (opäť s Kuriharom, ktorý by mal s BORIS aj koncertovať a ktorého hra tak ostro kontrastuje s výškovým sonickým terorizmom krehkej Waty) nasleduje relatívne zvoľnenie – hlukové erupcie ustanú v „No Ones Grieve“, naväzujúcej na rovnomennú skladbu z predvlaňajších raritných nahrávok „The Thing Which Solomon Overlooked“ s číslovkami 2 a 3. Najexperimentálnejšia (ale aj najdlhšia) je však bezmenná, „altarovská“ kompozícia s neprekvapivým príspevkom Stephena O’Malleyho. Záverečná položka na playliste amerického „úsmevu“ je zvonivo tichou piesňou s výraznou rolou syntezátoru a klavíra (v hlučnejšom závere evokuje dokonca JESU) a potvrdzuje, akou dôležitou položkou v diskografii BORIS je už spomínaná doska „Rainbow“.

„Smile“ je opäť albumom, ktorý je zreteľne iný, než väčšina dnešnej angloamerickej produkcie, no v histórii BORIS si zaslúži menej prominentné miesto. Najviac si ho vychutnáte poriadne nahlas, predstavujúc si, že ste jednom z ťažko zabudnuteľných koncertov tohto divokého japonského tria. So štupľami v ušiach, samozrejme.