Takmer presne do roka a do dňa zavítala pri propagácii aktuálnej multiformátovej a na pudy zberateľov podlo útočiacej novinky v poslednom čase azda najpopulárnejšia japonská gitarová formácia aj do rakúskej metropoly. A viac ako symbolicky sa vrátili na pódium jedného z programovo najzaujímavejších viedenských klubov Szene, nad budúcnosťou ktorého sa v súčasnosti tvoria čierne búrkové mraky s politickým pozadím...

Absenciu zväčša zaujímavého domáceho predskokana nahrádza vystúpenie amerického dua GROWING, ktoré v role predkapely taktiež minulý rok príjemne prekvapilo hravým rytmickým poňatím čiastočne improvizovanej tvorby na pomedzí drone a noise pred vystúpením THRONES Joe Prestona. Hoci GROWING a ukážky z aktuálneho minialbumu „Lateral“ opäť nesklamali, ich nekompromisná intenzívna hluková hradba spustená hneď na úvod, napriek neskôr sa vynárajúcim prvým kontúram a náznakom stráviteľných tónov, postupne vyhnala do vedľajšej záhrady nejedného návštevníka koncertu, až do času, kým sa na pódiu nezačali pripravovať hlavné hviezdy večera.

Minuloročný koncert BORIS prišiel len krátko po vystúpení spriaznených krajanov GHOST, z ktorých na tohtoročnom turné s pódiovou nenápadnosťou a skromnosťou sebe vlastnou dopĺňal tradičnú trojčlennú zostavu BORIS virtuózny gitarista Michio Kurihara, ktorý si s nimi pred časom vystrihol aj spoluprácu (pre BORIS jednu z mnohých) v podobe albumu „Rainbow“. Nebyť úvodu vo farbách novinky „Smile“ a niekoľkých žartíkov na úkor publika v podobe krátkych naznačených zjemnení, pripomínalo toto vystúpenie dramaturgiou i playlistom predchádzajúci koncert. Bubeník Atsuo opäť zo svojho trónu a tradične v bielych rukavičkách stíhal popri úderoch do neodmysliteľného gongu dirigovať publikum, takmer nehybná Wata neustále produkovala jednu mohutnú vlnu riffov otriasajúcich prednými radmi publika za druhou. Wate decentne sekundujúci Kurihara ostával so svojím nástrojom podobne ako pri vystúpeniach s GHOST nenápadne bokom, mimo dosahu pódiového dymu, ktorý obklopoval Takeshiho krotiaceho svoju dvojkrkú gitaru. Zvoľnenie zo šialeného úvodného nasadenia, ktoré prišlo v druhej polovici vystúpenia, dalo vyniknúť čarovným kontrastom i jemnejším polohám BORIS tak, ako ich poznáme zo spomínaného „Rainbow“, či podobne prístupného „Flood“, z ktorého zaznelo niekoľko fragmentov. Prídavok v podobe rozťahanej „Farewell“ z „Pink“ dáva definitívnu bodku za vystúpením pod oltárom zosilovačov a efektov.

Kým určitá časť z množstva akoby na bežiacom páse chrlených kolaboratívnych i vlastných albumov pod hlavičkou BORIS padá za obeť nadproduktivite, naživo potvrdili BORIS povesť devastujúceho koncertného fenoménu na pomedzí krásy a bolestivej surovosti, čo určite potvrdia aj odvážlivci, ktorí absolvovali nedeľný večer bez ochranných štupľov do uší.