OPETH už boli všeličo. Už od začiatku originál. Chvíľu objavná a vyzývajúca kapela, pri ktorej sa dalo predstierať, že „jej“ metalisti sú o čosi náročnejší a inteligentnejší, než iní metalisti. Neskôr asi najnápadnejší (a maličkú štipku precenení) ambasádori sedemdesiatkového art rocku pretaveného do pretechnizovaných riffov a zastretého zvuku. No a od istého času úplne pohodová kapela, ktorá nepotrebuje nepatričné glorifikovanie ani intelektuálnu auru, skúšajúca nájsť ideálny a zakaždým iný pomer všetkých svojich bývalých ingrediencii, z ktorého by vytvorila dokonalý album. Taký, ktorý by nemusel byť veľký preto, lebo je čímsi novým; ani preto, lebo si to myslí väčšina poslucháčov, a ktorý by zároveň obstál aj mimo absurdného protežovania domácim publikom, odkakživa berúcim OPETH ako kritikou nedotknuteľnú kapelu.

Rozporuplný a kontroverzný bol už „Ghost Reveries“. Hoci autor tejto recenzie asi nebude jediný človek, podľa ktorého sa charizma OPETH môže nachádzať aj inde než v tom, čím kapela mnohých očarila na prvej polovici svojich albumov, viac bolo asi tých, čo frflali. A hoci autor tejto recenzie tak trochu zlomyseľne predvída, u „Watershed“ si asi netrúfne povedať, ako to tentokrát dopadne.

Isté je, že Åkerfeldtovci prestali hľadať svätý grál v lámaní a riffostavbe. Svoje charakteristické aranže si zachovali, všetko ostatné však zjednodušili. Originál sa snažia nájsť skôr vo všetkom ostatnom. Tentokrát nejde o to, čo gitara zahrá, ale napríklad... či vôbec niečo zahrá (mimo základnej verzie sa napríklad prvá singlovka „Porcelain Heart“ nachádza vo verzii „Mellotron Heart“, nahranej za pomoci mellotronu a syntetizátorov Moog). Čo je najdôležitejšie, a bolo naznačené už pri „Ghost Reveries“, OPETH si na novom albume dali za najdôležitejšiu úlohu najmä absurdne znejúce slovo „pesničkovosť“. Skladby na „Watershed“ možno nemajú kratšie minutáže ani menší počet pasáží, ich zostavenie a opakovanie však dávajú hlavu a pätu oveľa ľahšie než kedykoľvek predtým. A po priaznivcoch epickej metalovej dramatiky si tentokrát konečne prídu na chuť aj priaznivci konzistentnejších menejaktoviek. Pokiaľ vám ale na predošlom albume liezla najviac na nervy „The Grand Conjuration“, Boh vás chráň pred „Watershed“.

Predstavovacia singlovka „Porcelain Heart“ patrí medzi najsilnejšie skladby albumu, napriek tomu, že najprv vykradne štýl a atmosféru „Everything Dies“ od TYPE O NEGATIVE a ku koncu zahrá riff nápadne podobajúci sa na spomínanú „The Grand Conjuration“. Od tradičných OPETH odbočí „The Lotus Eater“, ako vystrihnutá z nórskej avantgardnej príručky, intímna úvodná stevenwilsonovská „Coil“ a podobne podmanivá „Burden“, po okraj naplnená charizmou, ktorá je zo všetkých skladieb asi najlepšia.

„Watershed“ bude prijatý pravdepodobne rovnako kontroverzne ako jeho štúdiový predchodca. Návod na pravdepodobnosť úspechu sa dá opísať iba veľmi ťažko. Opäť však zostáva aspoň jeden jednoduchý kľúč – prehnaná znalosť a obľuba OPETH niekde medzi „My Arms, Your Hearse“ a „Blackwater Park“ bude opäť skôr na škodu. V takom prípade si kľudne dva body odrátajte. A platí to samozrejme aj naopak.