OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ťažko si predstaviť lepšie zahájenie letnej koncertnej sezóny. Organizátori tradičného Topfestu pri Novom Meste nad Váhom to vyriešili šalamúnsky hneď z viacerých pohľadov. Keď nemohli mať Cavalerovcov na festivale, vymysleli si koncert ako pozvánku na Zelenú vodu, kde už budúci týždeň po prvýkrát na Slovensku vystúpia legendárni SLAYER. Namiesto bratislavského PKO, ktoré naposledy hostilo Maxovu kohortu SOULFLY, veľmi predvídavo zvolili väčšiu halu Interu na Pasienkoch. Tých 1500 ľudí by sa síce zmestilo aj do menšieho PKO, ale na úkor diváckeho komfortu, ktorý bol v športovej hale zaručený.
Keď CAVALERA CONSPIRACY vyšli na pódium a podľa očakávania odpálili "Inflikted", úvodnú skladbu rovnomenného albumu, pár minút mnou zmietali pochybnosti a neveselé spomienky na minuloročné fiasko SOUFLY na festivale Brutal Assault. Zlý zvuk, skromné svetlá, Max, ktorý si strieda slohy podľa vlastnej ľubovôle a zabúda text... Našťastie bolo po pár skladbách všetko v poriadku a celý koncert v ďalšom priebehu rástol do nezabudnuteľného zážitku. Až na dve výnimky zaznel naživo celý debutový album výnimočného bratského projektu - thrashovo-punkové granáty ako "Sanctuary", "Nevertrust", "Hex" alebo "Must Kill" vybuchovali neuveriteľným spôsobom. Keď do tohto kvalitného základu začali CAVALERA CONSPIRACY postupne pridávať tie najtrblietavejšie drahokamy z minulosti, nemohlo to celé dopadnúť inak, ako obrovskou spokojnosťou všetkých zúčastnených.
Max Cavalera, metalový Bob Marley, je v štúdiu vizionárom, autorom skvelých nápadov. Na pódiu potom charizmatickým guru, ktorému publikum jednoducho zobe z ruky. Inštrumentálne prevedenie a realizáciu hudby v pravom slova zmysle majú na starosti ľudia okolo neho. V Bratislave opäť žiaril fantastický gitarový strelec Marc Rizzo - jeho vyhrávky a sóla (napríklad v sabbathovke "Symptom Of The Universe") hladili dušu. Myslím, že nielen mojím hrdinom večera sa však bezpochyby stal na Slovensku debutujúci Igor Cavalera, absolútna špička medzi metalovými bubeníkmi preferujúcimi silovú hru s dokonalou presnosťou. Sledovať ho naživo bolo splnením detského sna, vychutnať si jeho úvodný brejk v hymne "Territory" momentom, na ktorý sa nezabúda.
Cavalerovci sú rodinným podnikom na cestách. Richie Cavalera si parádnym newmetalovým spôsobom odvrieskal refrén nadupanej "Dark Ark", Igor Cavalera junior, malý deathmetalový fanatik, ktorý sotva dosiahol na kopáky, s prehľadom odbubnoval staručkú "Troops Of Doom". Pohoda z tourbusu sa prenášala na pódium a z pódia na fanatické slovenské publikum. "Refuse/Resist", "Arise" mixnutá s "Dead Embryonic Cells", vypaľovačka "Wasting Away" z čias projektu NAILBOMB, "Attitude", "Inner Self" - každý fanúšik starej dobrej SEPULTURY, každý thrasher, každý metalista musel byť spokojný s tým mohutným prívalom nespútanej energie, príjemnej nostalgie a zdrvujúceho muzikantského kumštu.
Celkom by ma zaujímalo porovnanie pódiovej formy CAVALERA CONSPIRACY a súčasnej SEPULTURY. Neviem si totiž predstaviť, že by niekto v roku 2008 lepším spôsobom zahral "sepulturovský" set ako práve bratia Cavalerovci. U každého súdneho človeka jednoducho musí platiť rovnica SEPULTURA = CAVALERA.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.