Kariéru KEEP OF KALESSIN nakoplo vydarené EP „Reclaim“ a medzi blackmetalové hviezdy ich katapultovala prinajmenšom rovnako kvalitná „Armada“. Zraky a sluchy mnohých sa tak v očakávaní upierali k vydaniu „Kolossus“, ktorý mal prinajmenšom potvrdiť pozíciu kapely alebo dokonca triumfálne prekonať minulosť. Vyvstáva len otázka s pochybovačným podtónom, či zbrane, ktoré Nóri tasia, budú na tento cieľ postačovať.

Netreba to dramatizovať, na rýchle zhodnotenie pre znalcov kapely postačí moja odpoveď na otázku z úvodu – nebudú. Postaviť sa na úroveň svojich vrcholných diel je niekedy aj o šťastí, ale častejšie o voľbe správneho kompromisu medzi originalitou a postupmi, ktoré posunuli autorov na výsadné miesto. O talente Obsidiana C., čoby hlavnej entity kapely, netreba pochybovať a do žánru určite priniesol nový vietor, no pochybujem o zámere stojacom za „Kolossus“. Tam, kde bolo z „Armady“ cítiť túžbu priniesť niečo nové a nepočuté, zabalené do vyspelej inštrumentálnej formy, je z novinky cítiť skôr kalkul.

Koncept tvorby komplexných hudobných štruktúr na podklade blackových sypačiek a zároveň s dôrazom na maximálne zrozumiteľnú melodiku má však v porovnaní s „Armadou“ v mojom  pohľade viacero trhlín. Z formálneho hľadiska sa zdá byť všetko v poriadku; majestátne intro zdarne otvára album a „A New Empire´s Birth“ disponuje všetkým, čo by fanúšik KEEP OF KALESSIN mohol od kapely očakávať. Gitary sú o čosi lepšie vrstvené, Vylovi to sype fantasticky, rovnako je to so smršťou melódií i dávkovanej epiky. Pocitu déjà vu, ktorý umocňuje hneď nasledujúca „Against The Gods“ sa ale nemôžem ubrániť. Pretiahnutá stopáž tejto skladby, kde sa to najzaujímavejšie udeje paradoxne na jej samotnom konci, poukazuje aj na ďalší symptóm. Tým je fakt, že medzi kompozične zaujímavými partmi sa neočakávane objavujú aj také, ktoré sa nedajú označiť inak ako „vypchávkové“ a zbytočne naťahujúce stopáž. Na druhej strane je na ďalšiu misku váh možné postaviť majstrovsky prevedené a do skladieb zapracované sóla (v tomto smere mám obzvlášť rád „Escape The Union“). Kriticky sa musím postaviť aj k faktu, že niekedy prílišná snaha o epickosť v príliš pompéznych refrénoch („Warmonger“) zabíja potrebnú agresivitu. Tak aj napriek obrovskej rýchlosti albumu sa jeho blackmetalový duch v tomto svetle vytráca do úzadia. Napomáha tomu aj ideová stránka s nie veľmi komplexnými posolstvami, ktoré sa točia okolo vojen, víťazstva a slávy. Na druhej strane to vyvažujú vynikajúce akustické „atmo“ pasáže, ako napríklad v strede „The Rising Sun“ alebo v titulke „Kolossus“.

Na základe napísaného to môže s novinkou vyzerať blede, no z makroskopického pohľadu nie sú uvedené neduhy až také výrazné. Ak sa pozrieme na album ako celok, je to stále vysoko nadpriemerné dielo, ktoré môže ponúknuť poslucháčovi extrémnej hudby veľa vo všetkých smeroch – blackovú agresivitu, inštrumentálnu prepracovanosťa aj istý epický rozmer. Metaforicky vzaté, „Kolossus“ „Armadu“ poraziť nemôže, pretože má hlinené ruky, aj keď stojí na pevných nohách.