OBSCURE SPHINX - Emovere
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Posledný príjemný víkend pred asi definitívnym nástupom chladného počasia sa oplatilo vyraziť na zakončenie festivalovej sezóny k južným susedom. V menšom mestečku Székesfehérvár neďaleko Balatonu sa konal už niekoľký ročník festivalu Fezen. Kým dramaturgiou postavenou na nezaujímavých a často zúfalých domácich kapelách pripomínal nejeden slovenský festival, Britov ANATHEMA a švédsku KATATONIU, ktorí predstavovali vrchol sobotného večera, u nás ešte nejaký ten rok asi neuvidíme. Pohľad na mapu a cena denného lístka, podobne ako zvesti o dobrej forme ANATHEMY na nedávnom Brutal Assaulte a možnosť škrtnúť si KATATONIU zo zoznamu dávnych hrdinov, ktorých treba vidieť naživo, urýchlili rozhodnutie sadnúť do auta a vyraziť smerom na juh.
Po príchode do areálu festivalu delíme pozornosť medzi hádam slabú stovku návštevníkov roztrúsených po jednotlivých kútoch areálu a snaženie progresívnych WENDIGO na hlavnom pódiu, ku ktorému nás ťahala zvedavosť vyvolaná nemenovaným redakčným kolegom, ktorý pre ich propagáciu svojho času spravil snáď viac, než manažér kapely. Pätica technicky zdatných hudobníkov sa našla v tvrdšie položenom technickom metale, sprístupnenom jednoduchými melódiami, roky mylne označovanom za progresívny, pretože s významom daného slova veľa spoločného v skutočnosti nemá.
Po letmom pohľade na ostatné pódia utekáme do bezpečia mimo areál festivalu a vraciame sa na stoner metalové retro v podaní WALL OF SLEEP. Uvoľnený pódiový prejav, nadhľad dýchajúci z každého minúty skvele sa baviacej kapely a na nič sa nehrajúca priamočiara hudba príjemne spestruje nasledujúce minúty a sprievodné úvahy, kedy už roky populárny stoner žáner dorazí aj na Slovensko.
Vidieť švédsku KATATONIU sa patrilo už len zo slušnosti, keďže som ich staršie disky často drhol v prehrávači a k albumom ako „Discouraged Ones“ sa rád vraciam dodnes. Pred pódiom sa medzitým zišiel dôstojný počet ľudí a zanikajúci Renkseho spev dostáva od začiatku výdatnú podporu z hľadiska. Po celý čas dobre naladená KATATONIA postupne odohrala ukážky z posledných piatich albumov. Zo starších a jednoduchých skladieb zazneli „I Am Nothing“, „For My Demons“ a jedným zásekom v podobe „Cold Ways“ bol na radosť mnohých pripomenutý aj „Discouraged Ones“. Povinná jazda zahŕňala „Teargas“, „Ghost Of The Sun“, „Sleeper“ a veľký priestor dostal posledný počin, z ktorého zazneli aj veci ako „July“, „My Twin“, či „Soil’s Song“. KATATONIA v značnej miere splnila očakávania, hoci Renkse tradične zaostával, ale nebyť horšieho zvuku, zvyšok kapely by znel ako na albumoch.
ANATHEMA, ktorej umelecká dráha je v mnohom podobná KATATONII, v posledných rokoch tápa a prechádza zložitým obdobím dlho neúspešného hľadania vydavateľa a aj samých seba. Nedávno vydané CD s akustickými verziami starších skladieb neveštilo do budúcnosti nič dobré. Správy o vydarenom vystúpení na Brutal Assault však celkom opačne naznačovali dobrú formu a vystúpenie v Maďarsku to našťastie potvrdilo. Keď na pódium za tónov „Parisienne Moonlight“ postupne nastúpili jednotliví členovia, dostalo sa im ešte vrúcnejšieho privítania ako KATATONII. Od prvých momentov badať na pódiu dobrú náladu a maximálne uvoľnený prístup. Úvod koncertu patril bežne sa vyskytujúcim skladbám vrátane často koncerty otvárajúcej „Fragile Dreams“, typicky nasledovanej „Empty“. Koncertnou stálicou sa stala aj vocoderová „Closer“, nasledovaná prvým výletom do vzdialenejšej minulosti vo „Far Away“. Publikum opäť zúčastnene spieva refrény i texty s Vincentom, pričom zo zákulisia povzbudzujú Britov aj kolegovia z KATATONIE. Rodinný večierok doplnila Lee Douglas, ktorá okrem nádherného duetu „A Natural Disaster“ sekundovala Vincentovi aj v „Angels Walk Among Us“ z pripravovaného albumu „Horizons“. Ukážka novej skladby však nie celkom napĺňa očakávania a pôsobí aj na pomery ANATHEMY pomerne všedne. Po „Deep“ a „Lost Control“ sa vysmiaty Vincent priznáva, že už nevedia, čo ďalšie zahrať, a tak je zvyšok playlistu improvizovaný na základe rád z publika („Flying“), od KATATONIE („Sleepless“) a z vlastnej hlavy („Angelica“). V tých chvíľach sa už ANATHEME, zrejme v dôsledku výberu nie celkom nacvičených vecí, zadarila nejedna chybička, z ktorej si celá kapela v dobrej nálade nič nerobila – lepšie to vraj bude na októbrovom, regulárnom turné. Vydarené vystúpenie končí tradičný prídavok „A Dying Wish“ z prelomového albumu „The Silent Enigma“ a príde aj na poklonu jednej z najväčších inšpirácií ANATHEMY – „Comfortably Numb“.
S dobrým pocitom z KATATONIE i ANATHEMY sa vydávame na spiatočnú cestu nočnou diaľnicou. Bolo príjemné vidieť ANATHEMU v tak dobrej kondícii, vyrovnaných s vlastnou minulosťou a hluchým obdobím posledných rokov. A aj to je možno dôvod tešiť sa na nový album.
Tři skladby s celkovou stopáží 29 minut, tomu říkám správná plocha pro EP sludge doomového stylu. Studiový návrat po mnoha letech se polské skupině hnané charismatickým ženským vokálem jednoznačně povedl.
Jedni z mála u nás (ne-li vůbec jediní) představitelé zatuchlého hnilobného death/doomu o sobě dávají vědět novým EP, jehož trojice chorobných songů také jasně demonstruje fakt, že tato obluda už dozrála na úroveň plnohodnotného alba. Čím dříve, tím lépe!
Pokračování, která neukončují děj, to mají těžké. Druhé Silo je pomalé, vláčné a nestane se v něm vlastně nic, co by se nevešlo do jednoho dvou dílů. Nečtenářům knih navíc nemusejí být zřejmé všechny pohnutky jednajících. Tak snad to třetí řada narovná.
Ruské skupiny většinou ignoruji, ale než jsem si všiml, že je tahle z Jekatěrinburgu, upoutal mě jejich starosvětský thrash. Nic převratného se sice neděje, spíš je to jako výlet zpět časem, ale pro pamětníka celkem dobrý.
Keith Buckley (ex-EVERY TIME I DIE) jako by se svými kumpány zkoušel štěstí v hodně melodickém metalcore, nebo možná spíše post-hardcore, ale na mě je to hodně plytké a podbízivé. BETTER LOVERS, kde působí další členové ETID, jsou úplně jiná liga.
Trochu Red Dead Redemption pro čtenářky Marianne. Pod krví a špínou se schovávají scenáristická klišé a dutá schémata revizionistických westernů. Má to sice patřičně gritty look, ale nekouše to. Spousta sentimentu a neschopnosti poradit si s postavami.
Veteráni stonerrockového stylu toho mají za sebou už hodně, ale stále jim to hodně sluší a tak i album roku 2024 v sobě nese odkaz na klasické devadesátky a tedy dobu, kdy tahle skupina tvořila po boku KYUSS historii.