Kvôli SILVER MT. ZION (tak ich budeme volať) práve teraz počúvam pinkfloydovskú prvotinu „Piper At The Gates Of Dawn“. A hľadám fragment, ktorý Efrim Menuck a jeho vždy-inak-sa-volajúca partia cituje v „1,000,000 Died To Make This Sound“. Tak rafinovane je umiestnený ten pársekundový odkaz, nevdojak ukazujúci, že post-rock nemusí byť len o monotónnom inštrumentálnom pidlikaní s hlavou sklopenou a neprítomným pohľadom. 

Piaty album tohoto konáru, neprepočuteľne vyrastajúceho z kmeňa personálne spriaznených GODSPEED YOU! BLACK EMPEROR, však nie je ani o komplikovanosti. Experimentátorské chúťky tu nie sú zviazané pravidlami – sám Menuck sa otvorene priznáva jedine k „punk rocku“, čo by ste po zbežnom vypočutí Trinástich blues pre trinásť mesiacov zrejme nepovedali. Kontext sa objaví až po započúvaní sa do textov, prúdu myšlienok, rovnako ako v prípade GY!BE neskrývane politických, očakávane zahýbajúcich smerom doľava, k všetkým tým svetovým problémom, ktoré má na svedomí… veď viete, kto.

Úvodom do albumu je dvanásť nepríjemných pársekundových stôp, plných škrípajúcich zvukov – predohra k trinástej, štrnástej, pätnástej a šestnástej skladbe, ktorých priemerná stopáž nie je o nič kratšia, než štvrťhodina. Mrazivý názov nesúca „1,000,000 Died To Make This Sound“ je skutočným začiatkom. Mnohovrstvová skladba sa prelieva v priestoroch vymedzených nosnými motívmi . Sedemčlenná skupina má party rozdelené bez zbytočného zdvojovania, zvukovou bohatosťou občas evokuje podobne streleno nazvaných ...AND YOU WILL KNOW US BY THE TRAIL OF DEAD. Sláčikové nástroje v bohatých aranžmá (od klasických až po „avantgardné“) škrípu v popredí , gitary ustupujú do pozadia a plačlivý viachlasý spev pripomína akúsi zborovú, mantrickú modlitbu.

Práve spev je výrazným poznávacím znamením týchto Quebečanov. Kým väčšina spolkov radených do post-rockovej škatuľky spev obmedzuje na minimum alebo ním len sigurrósovsky dokresľuje náladu, SILVER MT. ZION kričia – spôsobom, ktorý vám tak, ako v prípade povedzme THE MARS VOLTA buď sadne, alebo si naň horko-ťažko zvyknete, alebo nebudete schopní dosku ani dopočúvať. Práve vokál je tým najpunkovejším elementom. Exaltovaný, kvílivý, neučesaný, na hranici afektu sa pohybujúci a nezriedka falošný, no o to evidentne nejde. Dôležité je zdelenie.

Na jednej spenenej vlne sa nesie celá nahrávka. SILVER MT. ZION si nemusia pomáhať vizuálnymi barličkami (obal CD je krásny, ale v tom najjednoduchšom zmysle), všetko povie hudba. Intenzívna, pritom o klasickej tvrdosti sa nedá hovoriť. Album je presiaknutý akýmsi nepriznaným religionizmom, jediným vodítkom je booklet v tvare modlitebnej knižky. Je to zvláštnym a možno trochu nepríjemne dotieravým spôsobom fascinujúce. Akoby vám nejaký cudzinec narušoval vašu intímnu zónu, do ktorej obvykle nikoho nepúšťate.

Občas to prerastá cez hlavu – tam, kde je vrstiev priveľa a tam, kde je poslucháč napriek rozsiahlej stopáži zaplavovaný stále ďalšími a ďalšími vlnami zvukov. O to viac potešia miesta, kde sa zrazu všetko zlomí. Ako v titulnej skladbe, kde gradujúcu „kázeň“ preruší na pár sekúnd ticho, z ktorého SILVER MT. ZION za akustického sprievodu pomaly stúpajú naspäť. Alebo na začiatku „Black Waters Blowed/Engine Broke Blues“, clivom speváckom sóle s violončelovým sprievodom.

„13 Blues For Thirteen Moons“ je nahrávkou, ktorá svojou osobitosťou vyčnieva z bežných žánrových stereotypov, ktoré tak rada klonuje uniformná masa hudobného pelotónu. Sympatie-nesympatie bokom: SILVER MT. ZION šľapú do svojho kopca o kus pred ním.