„Dømkirke“ je nórske slovo pre katedrálu, ak si odmyslíte to „ø“, ktorým ho SUNN O))) svojvoľne ozdobili pre potreby svojho čerstvo vychádzajúceho živáku. Názov je to vskutku trefný, keďže nahrávka neobsahuje nič viac a nič menej, než záznam minuloročného vystúpenia z monumentálneho bergenského svätostánku.

SUNN O))) sa ani na jednej zo svojich početných live dosiek nesnažili reprodukovať kompozície zo štúdiových nahrávok a „Dømkirke“ nie je výnimka. Základné duo Anderson—O’Malley doplnili starostlivo vybraní hostia: Steve Moore (organ a trombón, EARTH), domáce farby hájaci noise matador Lasse Marhaug (JAZZKAMMER) a dlhoroční spolupracovníci SUNN O))) Attila Csihár (dnes prakticky radový člen, inak MAYHEM) a Tos Nieuwenhuizen.

Na pomery SUNN O))) „vzdušný“ zvuk, v ktorom Randall Dunn zakonzervoval dojem z rozsiahleho priestoru katedrály, posúva ťažisko preč od pomalých, drvivých riffov O’Malleyho Gibsona a Andersonovej basgitary. V úvodnej „Why Dost Thou Hide Thyself In Clouds?“ hrá prím Mooreho organ a Csihárov netypický, čistý spev. Attila si ho vyskúšal už na 6°FSKYQUAKE, jednorazovej kolaborácii so Stephenom O’Malleym – na „Dømkirke“ sa však púšťa na hranicu svojich možností. Faloš, ktorá sa mu vkráda do hlasu v exaltovaných pasážach je jedinou škvrnou na skladbe, ktorá sa vymyká z bežného sunnovského štandardu tým najlepším smerom. Nečakaná porcia melodiky a rovnako nečakaná melanchólia a „jemnosť“ z nej robia jeden z najlepších kusov, pod ktoré sa SUNN O))) v ostatných rokoch podpísali.

Momentálne výlučne na vinyle dostupná nahrávka ťaží z platňového formátu maximum. V špičkovej kvalite vyvedený obal, ktorému dominuje maľba Tanye Stene (má na konte ilustrácie albumov ULVER, BURZUM či DARKTHRONE), je poctou platniam, ktoré na jazzovom labeli Impulse! vychádzali v šesťdesiatych rokoch. Celý koncert je predelený na štyri stopy, každá okupuje jednu stranu platne. Netuším, ako sa obsah „Dømkirke“ líši od nezostrihaného záznamu koncertu, no podoba, ktorá sa dostáva na trh, upúta vnútornou dramaturgiou. I keď potlesk znie len na začiatku a na konci, každá zo štyroch kompozícií pôsobí ako samostatné dielo, spojené tenkou linkou s ostatnými tromi.

Ak je spomínaný úvod poctou prostrediu chrámu a sunnovskou variáciou na kostolné spevy, dvojka „Cannon“ sa posúva v smere „ľahkej“ kolaborácie s BORIS – „Altar“. Strunové nástroje sú opäť upozadené, tentokrát preberá hlavnú rolu Mooreov trombón, no zasnená atmosféra ostáva, zosilnená Attilovým šepotom. Druhá platňa pokračuje smerom k ťažšie stráviteľným pokusom, i keď stále chýba drvivý zvuk ostatných štúdioviek SUNN O))) – stále aktuálnej radovky „Black One“ alebo EP „Oracle“. Je to malá cesta späť: „Cymatics“ sa miestami vracia k obdobiu experimentálnych „bielych albumov“, aby nakoniec končila v chaotickom noiseovom víre. Až na „Masks The Ætmospheres“ nájdete ťažké búrkové riffy z prvých dosiek. Vo finále sa opäť pripája organ, po stíchnutí ostatných nástrojov podčiarkujúci symbolický návrat na začiatok.

SUNN O))) odolali pokušeniu metalových klišé, ktoré by priestor katedrály (navyše nórskej!) mohol vyvolať. Jediný priznaný odkaz sa nachádza na motíve, zdobiacom tričká vydané k albumu: ten pripomína obal kultového diela MAYHEM „De Mysteriis Dom Sathanas“, ktorému rovnako a paradoxne dominuje (trondheimská) katedrála. Inak sa zdá, že SUNN O))) pred silou genia loci skôr sklonili hlavy. Na kvalite výstupu sa to podieľalo jedine pozitívne. „Dømkirke“ opäť znamená zmenu – po rade prevažne uniformných bočných projektov O’Malleyho a Andersona je to zmena príjemná a prísľub pred na budúci rok plánovanou novinkou „Dimensions“.