Na začiatku dvadsiateho prvého storočia to u DARKTHRONE vyzeralo na dojazd na prázdnu nádrž. Zaslúžilí nórski umelci poctivo vydávali album každý rok-dva, publikum si ho stiahlo, zasmialo sa na čoraz viac punkovom fílingu a na pár mesiacov zabudlo. Čosi sa však zmenilo: stúpajúca kvalita nahrávok DARKTHRONE sa spojila s návratom vinylového retra vanúcom (nielen) spoza Atlantiku a Fenriz a Nocturno Culto sa zrazu ocitli v hitparádach.

Tesne predtým sme toto svojrázne duo opustili recenziou na ochutnávkové EP „Too Old, Too Cold“. Album „The Cult Is Alive“, ktorý ho v roku 2006 nasledoval, upútal symbolickým titulom i tým, že po dvanástich rokoch znamenal návrat pod krídla vzmáhajúcich sa Peaceville Records. Správa o životaschopnosti kultu vyzerala navonok ako klasický album DARKTHRONE – blasfemický obal z produkcie Trine og Kim sa nevymykal očakávaniam, hudobný obsah však definoval líniu, ktorej sa skupina drží dodnes. Pocta undergroundovému (thrash)metalu a punku z polovice osemdesiatych rokov pretavená do primitívnych riffov a textov plných žlči, namierenej proti dnešnému „plastikovému“ metalu, sa snúbila s pozostatkami blackmetalovej histórie DARKTHRONE. Svojské, i keď menej vyrovnané dielo – skladby zo spomínaného EP vyčnievali aj na dlhohrajúcej doske, čo celkovému dojmu v dobe vydania ubralo. Mimochodom: „The Cult Is Alive“ bol debutom DARKTHRONE na horných priečkach nórskeho predajného rebríčku, v tom istom roku dobytom „Now, Diabolical“ od podobne do (pre)histórie sa vracajúcich SATYRICON.

Ešte skôr, ako niekdajší premianti najčernejšieho blackmetalu na obálkach „F.O.A.D.“ a „Dark Thrones And Black Flags“ objavili svojho Eddieho, naplno deklarovali zmenu štýlu. Kult sa vrátil s jasnou správou: čakať návrat do dôb „A Blaze In The Northern Sky“ nemožno. „Nová vlna čierneho heavy metalu“ ako titul, Fenriz a Nocturno Culto na prechádzke v lesoch okolo Osla na obale a fantastické drevné vzdanie holdu pravekému kanadskému metalu na ďalšom EP, tentokrát predznamenajúcom album s poetickým názvom, preložiteľným ako „Choď do riti a skap“. Old-schoolová predná stránka bookletu otvára bránu k civilným fotkám zo stanovačiek, každá zo skladieb je niekomu venovaná – od BURZUM cez DIO, IRON MAIDEN až po MOTÖRHEAD, ku ktorým dnes DARKTHRONE nemajú až tak ďaleko. Až na to, že miesto motoriek a kože milujú stany (Fenriz ten svoj spomína v obligátnej ďakovačke), roztrhané rifle a vibramy. V knižočke nájdete zoznam albumov, ktoré Fenriz a Nocturno Culto odporúčajú – všetko je to tak undergroundové, ako to len môže byť. To, čo po hudobnej stránke vyzerá ako pivná sranda, sa však po zopár posluchoch odhalí ako dokonale prepracovaná kolekcia chytľavých riffov, ktorým v ceste nestojí balast preprodukovanosti. Fenrizov patentný vokál a jednoduché bicie tentokrát dopĺňa nezvykle veľký skladateľský priestor, ktorý dostal Nocturno Culto: jeho „Splitkein Fever“ patrí k najlepším skladbám. „Canadian Metal“, „The Church Of Real Metal“ (sic!) a „Raised On Rock“ nesú ideu: „Žijem podľa vlastných zákonov/Dušu som zapredal MANILLA ROAD/O moderný metal sa nestarám/Mňa vychoval rock“. Celkom slušný posun od časov pod zástavou s nápisom „Norsk Arisk Black Metal“.

Nedá sa však povedať, že by sa DARKTHRONE vydali smerom, ktorý by im diktoval trend. Ak sa ešte v časoch vydania „The Cult Is Alive“ dalo dúfať, že ide o jednorazovú zábavku, každý ďalší počin – vrátane kompilácie „Fenriz Presents... The Best of Old-School Black Metal“ – ukazoval, že presne po ceste extrémne lo-fi produkcie a na kosť ohlodanej, zámerne archaicky znejúcej hudby sa DARKTHRONE chcú pustiť. Ťažko niekoho prekvapí, že obal nahrávky „Dark Thrones And Black Flags“ opäť kreslil Dennis Dread (je v tom trochu IRON MAIDEN, trochu VOIVOD a hlavne kopa z onášivkovaných osemdesiatok). Konieckoncov celý design aktuálneho počinu je takmer identický s „F.O.A.D.“. I tak sa jedná o určitý posun. Kým „F.O.A.D.“ vznikal v období 2005-2007 (čiže v dobe prekrývajúcej sa s „The Cult Is Alive“), na novinke DARKTHRONE pracovali od leta 2007. Opäť ide o tímovú prácu, tentokrát bez známych hostí. Fenrizove komentáre sú osobnejšie – dlhy inšpiračným zdrojom sú temer splatené, teraz sa spieva (okrem obligátneho „skutočného metalu“) o výlete do Nemecka za kamarátmi z OLD („Hanging Out In Haiger“), Nórsku v septembri , love medveďov („Grizzly Trade“) a hlavne o turistike. Absurdnosť piesne „Hiking Metal Punks“ siaha takmer až k SPORTLOV, keby si pri listovaní bookletom poslucháč chtiac-nechtiac neuvedomil, že toto je bez srandy. A okrem toho opäť desať albumov na napočúvanie, informácia o tom, koľko Fenriz ročne minie na hudbu (5-tisíc dolárov), citát Franka Zappu („Myseľ je ako padák: funguje len vtedy, keď je otvorený“) a mnoho ďalších hudobných i nehudobných detailov.

DARKTHRONE sa v uplynulých troch rokoch podarilo uniknúť zabudnutiu pomerne štýlovým spôsobom. Miesto zapadnutia do priemeru zhodujúceho sa s očakávaniami konzervatívnych priaznivcov sa vydali smerom znamenajúcim kontroverziu, nadšenie i opovrhnutie zároveň – a len tak mimochodom, s nikým si ich nepomýlite. Presne tak to v tých starých blackmetalových dobách začalo.

„Sme starší a múdrejší a podzemiu sa darí
O metale klamstvá šíria vždy rovnakí pozéri
Na seanse šialenosti škrek maniakov znie
Má tvoj metal to, o čom metal je?“
(„The Winds They Called The Dungeon Shaker“)