Zaškatuľkovať HAMMERS OF MISFORTUNE ako akúsi obskúrnu heavymetalovú kapelu by bolo nepresné, rovnako ako považovať tento sanfranciský sextet za bočný projekt gitaristu SLOUGH FEG.

John Cobbett (okrem SLOUGH FEG aj LUDICRA, GWAR či JARBOE) totiž tak trochu klame telom. Experimentovanie s rozsiahlejšími formami formálne zahaľuje do konzervatívneho kabátu, no štandardný hevík ako výsledok vypadol snáď len z predošlej dosky „Locust Years“. Kým debut „The Bastard“ – pokus o akúsi operu – nezakryl ojedinelé blackmetalové vplyvy, novinka, ktorou je rovno dvojalbum „Fields/Church Of Broken Glass“, je neskrývaným návratom k epickému artrocku strihnutému jeho novými, „progovými“ variáciami.

V dvojstrannom obale s dvoma bookletmi nájdete dve CD (alebo dve platne – práve vinyl má byť tým hlavným nosičom nahrávky). Snaha rozdeliť „Fields“ a „Church Of Broken Glass“ na úplne nezávislé albumy nebola úplne úspešná: pôvod v rovnakých nahrávacích sessions tej istej zostavy sa nedá zaprieť. No vadí to len pramálo: tých sedemdesiat minút sa dá počúvať vkuse i oddelene. Prvý disk otvára trojdielna „roľnícka“ skladba „Fields“: každá z jej častí je inou piesňou, iným náhľadom na jednoduchú tému, dostatočne vyjadrenú titulom samotným. Cobbett inšpiráciu históriou totalitných režimov nezapiera (viď rozhovor pre Pitchfork), jej transpozícia do súčasnosti sa dá vystopovať v každej zo skladieb na „Fields“. Bez ohľadu na obsah – ktorý by však bolo škoda odsúvať bokom – upúta hudba HAMMERS OF MISFORTUNE variabilnosťou, ktorá bohate kompenzuje jemné zakopnutia, interpretačné i zvukové. Cobbett dal pozor, aby nezopakoval model „Locust Years“, z ktorého vyčnievala jediná pieseň. Všetkých jedenásť kompozícii na „Fields/Church Of Broken Glass“ sa časom rozprestie do vejára, v ktorom nič neprebýva (a nechýba).

HAMMERS OF MISFORTUNE v niektorých ohľadoch pripomenú britských progrockerov ARENA, na ostatných dvoch albumoch pracujúcich s nie nepodobným, voľne koncepčným motívom, zabaleným takisto do retro obalu. „Fields/Church Of Broken Glass“ v podstate ani nie je metalová doska: tých pár rýchlejších kusov by si v roku 1975 mohla vystrihnúť ktorákoľvek hardrocková kapela. Po odchode výrazného speváka Mike Scalziho (tak isto SLOUGH FEG) si vokálne party rozobral nenápadnejší Patrick Goodwin a Jesse Quattro. Práve zamatový hlas druhej menovanej (a hammond organ ďalšej dámy v skupine, nordickej blondíny Sigrid Sheie) zdobí tie najlepšie skladby celej (dvoj)nahrávky. Okrem skvelej druhej časti „Fields“ s rovnomenným podtitulom si ich John Cobbett ako výhradný autor hudby i textov nechal na samotný záver. Druhá polovica „Church Of Broken Glass“ – od pocty akémusi zabudnutému sanfranciskému predmestiu v skvelým refrénom vybavenej „Butchertown“ cez zborovú „Gulls“ až po melancholicky zamyslenú titulnú skladbu druhého disku – neobsahuje prakticky žiadnu hlušinu. Výdych po podstatne intovertnejšej a temnejšej polovici diela znamená záverečná, nemilosrdne stopnutá „Train“, opäť s invenčným striedaním spevákov a pre zmenu opäť v duchu ľahko stráviteľného, príjemného hard rocku.

Občas je ťažké snažiť sa zvečniť dojmy práve z tých albumov, ktoré sa v prehrávači usídlili na dlhú dobu. Prípad „Fields/Church Of Broken Glass“ je komplikovanejší o to, že nejde o nič viac, než o sympatickú, nenáročnú a dokonale chytľavú nahrávku. Jednoduchá otázka „páči/nepáči“ má u mňa jasnú odpoveď.

Zdalo že mi, že začul som tvoj hlas
v chráme rozbitého skla
a tak som späť
Verní zostali
No teba nepočuť
Ešte treba uhasiť smäd
na sľuby zabudnúť
A ohňa viac niet
pre dnešný deň
(„Church Of Broken Glass“)