Na počiatku bolo slovo. O tom, že kdesi v priemyselnom strede Anglicka existuje formácia, ktorá aj na prahu tretieho tisícročia dokáže posunúť hranice blackmetalu o kúsok ďalej. Žáner, ktorý sa pár rokov predtým zdanlivo definitívne drobil na vetvu (povedzme) avantgardnú a odnož pomaly a postupne obrusujúcu jeho hrany, dostal kopanec medzi nohy. S poriadnym náprahom.

Pritom samotné vydanie debutu „The Codex Necro“ od spolku, pomenovaného podľa zaklínadla Merlina z „Excaliburu“, prebehlo v tichosti. Pod značkou neznámeho labelu Mordgrimm a s podpisom hudobníkov, ktorí mali na konte viac lokálne, než celosvetové úspechy: pôsobenie Davea Hunta v BENEDICTION sa nikdy nestalo „selling pointom“ ANAAL NATHRAKH a všetky tie ansámbly Micka Kenneyho, akokoľvek kvalitné, boli (a v aj súčasnosti sú) nebezpečne blízko okraju už beztak okrajových žánrov.

S odstupom času (a ďalších troch albumov, ktoré ANAAL NATHRAKH, medzičasom povýšení na Kenneyho prioritu, od „The Codex Necro“ natočili) je jasné, že sa týmto birminghamským zurvalcom podarilo trafiť s presnosťou chirurga do jedného z mála prázdnych miest čierneho žánru. Možno to miestočko nevdojak odkryli EMPEROR, ktorí v roku vydania prvotiny ANAAL NATHRAKH vo veľkom štýle opustili scénu. Každopádne tak surový mix technicky precízneho a zároveň vynikajúco nazvučeného a totálne nekompromisného blackmetalu dovtedy snáď nikto nenatočil. Blasfemické strely vypálené ostatnými veličinami štýlu buď uhýbali do príliš „lo-fi“, alebo priveľa „symfo-“ alebo príliš „elektro-“ končín. Na „The Codex Necro“ nie je temer nič unikátne, až na „maličkosť“ – ten zlatý pomer, v ktorom sú ingrediencie namiešané.

Hneď úvod prezrádza, že Kenney svojimi kapelami (v roku 2001 nimi boli ešte MISTRESS a FROST) už otestoval hranice žánrov tak vzdialených, ako sludge, grindcore a blackmetal. Netypicky hustý zvuk zboostrovanej gitary pretne ticho a bezslovný rev Davea Hunta (počúvajúceho na akronym V.I.T.R.I.O.L.) načína dielo skazy, ktoré v prvej polovici nahrávky non-stop graduje. Skupinou dnes hojne užívané heavymetalové prvky sú len naznačené, klávesy a nezkreslené gitary síce sem-tam preludujú, no čistého spevu niet a z „prímesí“ hrá prím industriálna elektronika. Tá predznamenáva aj „When Humanity Is Cancer“, stojaciu na počiatku „sexy“ názvov, ktorými ANAAL NATHRAKH zdobia svoje skladby a dosky. Po sludge úvode sa obrátky oproti úvodnému záseku posúvajú ešte o kus vyššie, birminghamská mašina znie, ako keby ste šijací stroj vašej mamy pripojili do aparátu, zvučiaceho hlavné pódium na Wackene. Na brzdu si poslucháč musí počkať na v poradí piaty marš „Paradigm Shift – Annihilation“, kde sa tempo za výdatnej asistencie samplov dostáva opäť do pozemských koľají. Nie nadlho.

Hlavnou devízou ANAAL NATHRAKH – neskôr mnohokrát potvrdenou – však už na „The Codex Necro“ bola schopnosť z toho bordelu vytiahnuť zapamätateľné a doslova chytľavé melódie. Ostentatívne odmietanie zverejňovania textov a striktná jedovatá mizantrópia sú len rafinovanou pózou, ktorou Kenney ako autor hudby ospravedlňuje to, že svoje hitové pesničky balí do tak mučivého obalu.

I keď v prvom roku 21. storočia na túto dvojku ten pravý úspech ešte len čakal (pre niekoho ním môže byť účasť na BBC Sessions kultového Johna Peela, pre niekoho získaný punc jednej z najlepších blackmetalových formácií – naživo i v štúdiu), už „The Codex Necro“ bol absolútne uceleným konceptom a jasne naformulovaným vyhlásením, podčiarknutým titulnou skladbou, umiestnenou na samý záver. Všetko, čo ANAAL NATHRAKH vydali neskôr je postavené na tomto základe. Nech už patríte k tým, ktorým dnešná, „popovejšia“ tvár ANAAL NATHRAKH sedí, alebo k táboru s názorom opačným – aj tak sa všetci stretnete pri „The Codex Necro“.