Po blackmetalovom albume, ktorý nás previedol ríšou snov sa sympatické rakúske (teraz už) duo rozhodlo prísť opäť zo štýlovo iným materiálom. Budete hádať správne, ak si myslíte, že sa jedná o návrat k akustikám, aký sme mali možnosť počuť na pozitívne prijatom „Hexenwind“. Ani zďaleka sa však nejedná o nejakú užšiu nadväznosť, skôr naopak.

DORNENREICH prichádzajú s veľmi úzko profilovaným a veľmi komorným materiálom. Prvým príznačným znakom albumu je jeho drsný minimalizmus v podobe nástrojového zastúpenia, ktoré číta tri, ale de facto len dva nástroje. Hlavným ťahúňom je teda duo akustickej gitary a huslí, prepletených len v dvoch linkách, pričom jediné zdanie rytmiky dotvára monotónna tamburína. Je zrejmé, že spolu s veľmi sporadickým vokálom sa stáva vyplnenie celej stopáže nahrávky solídnym materiálom obtiažnou úlohou.

Dôležitým faktorom v úspešnom zvládnutí tejto úlohy bude v prvom rade zvuk a produkcia, ktoré sa vydarili, a pri počúvaní tak poslucháč nemá ďaleko od pocitu, že počúva živú hudbu. Rakúšania nikdy nekládli dôraz na veľmi komplikované hudobné výstavby a neinak tomu je aj tento krát, idú dokonca opačným smerom. Nedajú sa tak očakávať žiadne akademické vyhrávky a vyšperkované sóla hrané na klasickej gitare, ale skôr sa jedná o jednoduché rytmické akordovky s dôrazom na rytmický cit a výraznú melodiku, ktorú zabezpečujú husle v podaní Thomasa Riesnera. Od úvodu tak skladby nepôsobia veľmi zasneným alebo pre kapelu príznačne éterickým dojmom, skôr v nich prevláda úderný a miestami až folkovo hravý element, ktorý vrcholí v tancovačke „Freitanz“ alebo v bezstarostnom úvode „Dem Wind Geboren“.

Prekvapivo je z materiálu cítiť aj blackovú drsnosť až naliehavosť, a to nielen pod povrchom skladieb. Tento fakt jednoznačne demonštruje úvodná „Jagd“, alebo naozaj nervózna „Unruhe“. K tomuto prispieva aj väčšinou ostro šepkaný vokál Jochena Stocka, ktorý skôr len deklamuje útržky myšlienok, ktoré úzko súvisia s názvami skladieb. Opäť musím len kvitovať použitie nemeckého jazyka, ktorý sa fantasticky hodí do celého konceptu. DORNENREICH nezanevreli ani na typické zasnené, až romantizujúce časti s kľudnými malebnými husľovými motívmi („Dem Wind Geboren“, „Zauberzeichen“). Tieto svojou atmosférou v momentoch pripomínajú tvorbu EMPYRIUM na posledných albumoch a ich lesnú poetiku.

Na „In Luft Geritzt“ teda v negatívnom pohľade nenájdete veľa inštrumentálnej alebo kompozičnej košatosti. Túto komplexnosť však treba hľadať v silne subjektívnom vnímaní emócií atmosféry a predstáv, ktoré album vyvoláva. Na druhej strane je to znakom aj ostatných albumov DORNENREICH, čo znamená, že ak k ním máte pozitívny vzťah, pravdepodobne vás osloví aj novinka, ktorá to všetko dodáva v trocha inom balení. V zhrnutí sa teda jedná o veľmi pocitové dielo, ktoré si ma nakoniec svojou úprimnosťou získalo.